O ŽABKE

ZRANENÝ VTÁČIK

VEĽKONOČNÁ NEHODA

VAJÍČKA

Prispela: N.Renčková

– Jedného dňa sliepka Kotkoda nakukla do hniezda a začala kotkodákať: – Čože robíš taký krik? – mračil sa

kohútik Kikirík.

– Pozri sa do hniezda. Je tam akési bodkované vajíčko. Ja predsa bodkované vajíčka neznášam. Ani jedna sliepočka

z nášho kurína neznáša bodkované vajíčka – vysvetľovala sliepka Kotkoda.

Kikirík si obzrel vajíčko a rozhodol: – Vyhoď ho! Naše nie je!

–Nemôžem ho vyhodiť. Iste sa z neho niekto vyliahne, – povedala Kotkoda.

–Veď práve! Niekto! Ale vieme, kto? Nevieme! – dumal kohútik Kikirík.

–Už som sa rozhodla. Nevyhodím ho. Nech sa z neho vyliahne ktokoľvek, postarám sa oň a vychovám z neho

slušné kuriatko, – povedala sliepka Kotkoda a pohladkala bodkované vajíčko.

1…Slimáčik má jeden dom, poriadok má stále v ňom.
Upratuje každý deň,bol som uňho, preto viem.

2…Naťahuje zajko uši má ich dve, dobre tuší.
Umýva ich zas a zas, nestačí mu iba raz.

3…Ježia mať má len tri deti, na záhradu s nimi letí.
Tri detičky ľahučko,schovajú sa pod bruško.

4…Prileteli štyri mušky sadli si na naše hrušky.
Na tých hruškách ticho sedia, ani slovko nepovedia.

5…Päť kvietočkov sedí v tráve, priletel k nim motýľ práve.
1,2,3,4,5,pohojdá sa na nich hneď.

6…Malá žabka hlad má veľký, cukríky má od priateľky.
Dala jej ich včera šesť, od hladu ich musí zjesť.

 

Štyri kroky dopredu, štyri kroky dozadu,
štyri kroky dopredu, štyri kroky dozadu,
pozri sem, pozri tam, ja sa z toho vymotám,
pozri sem, pozri tam, ja sa z toho vymotám.

Na tri kroky dopredu, na tri kroky dozadu,
na tri kroky dopredu, na tri kroky dozadu,
dupni sem, dupni tam, ja sa z toho vymotám,
dupni sem, dupni tam, ja sa z toho vymotám.

Na dva kroky dopredu, na dva kroky dozadu,
a dva kroky dopredu, na dva kroky dozadu,
skočím sem, skočím tam, ja sa z toho vymotám,
skočím sem, skočím tam, ja sa z toho vymotám.

Na jeden krok dopredu, na jeden krok dozadu,
na jeden krok dopredu, na jeden krok dozadu,
krok sun sem, krok sun tam, ja sa z toho vymotám,
krok sun sem, krok sun tam, ja sa z toho vymotám.

Prispela: Michaela Vaľková

Jozef Pavlovič

Bol raz jeden dub. Taký bol starý, že nik nevedel, koľko má rokov. Inými slovami – mal rozprávkový vek.

Preto mal ten dub rád rozprávky a zo všetkých najradšej rozprávku vlakovú. Nie však tú, čo zažívajú deti v naozajstných vlakoch, kde sa im zdá, že vlak stojí a stromy za oknami utekajú. V jeho prípade to bolo naopak. Keď sa zadíval okienkami medzi lístím, zdalo sa mu, že oblaky stoja a on uháňa vo vlaku. Bolo to veľmi radostné cestovanie, lebo vlak bol plný detí. „Máte, deti, cestovné lístky?“ robí si starý dub starosti.

„Máme, plný strom,“ zašumia. „A bol tu už sprievodca?“ „Nie, ešte nie, veď vidíš, že ešte nie sú lístky predierkované.“

„A nefúka vám pri otvorených oknách na hlavy?“ „Nie, máme predsa baretky.“ „A nie ste hladné?“ „Nie, máme plné žalúdky,“ odpovedia žalude v hnedých baretkách. Sú veselé a bezstarostné, lebo okolo nich je more lístkov, takže môžu cestovať celé leto. Potom však prišla jeseň, listy začali opadávať. „Načierno cestovať nemôžeme,“ povedali žalude a začali vyskakovať z vlaku na mäkkú lesnú zem. Starý dub napokon osamel. „Čo keby som si ešte zacestoval?“ pomyslel si na konci jesene. Všimol si, že jeho konáre držia v rukách ešte niekoľko cestovných lístkov. Ale zaraz ho prešla chuť.

„Akéže by to bolo cestovanie bez detí? Smutné ako rozpršané počasie.“ A tak sa dub namiesto cestovania dal radšej do spievania:

„Lístoček dubový, nepadaj do vody, vzala by ťa voda, bolo by ťa škoda, lístoček dubový.“

K dubu sa hneď pridal agát:

„Lístoček z agáta, nepadaj do blata! Vzala by ťa voda, bolo by ťa škoda, lístoček z agáta.“

Spustil aj list z topoľa, letel pritom do poľa. Vzala by ťa voda, bolo by ťa škoda, lístoček z topoľa.“

Spieval aj list z jaseňa, padol mäkko do sena. Nôtil aj list z kaliny, padol nadol do hliny.

Pridali sa aj ďalší, vyspevoval celý les. Ale to už starý dub nepočul. Upadol do tvrdého zimného spánku.

Zdroj:

 http://text.radioonline.cz/hudobna-vychova-pre-4-rocnik-zs-i1025/listocku-dubovy-s250697/

Prispela: N.Renčková

ČERVENÝ NOS

JESENNÁ POŠTA

AKO VRABČIAK HĽADAL ČAROVNÉ SLOVÍČKA

O GAŠTANKOVI

– maľované čítanie

O GAŠTANKOVI

– scénka

Prispela: N.Renčková

Jozef Pavlovič

 Prečo cibuľa plače.

Cibuľa je veľká parádnica. Rada by sa vydávala, robí všetko, aby si ju švárni chlapci všimli. Parádi sa tak, že si oblieka sukňu na sukňu. Veľa si ich na seba dala, no nepomohlo jej to. Lebo práve pre to množstvo sukieň sa mládenci nemohli k nej priblížiť. Nik nevedel z diaľky zrátať jej široké oblečenie. Dokázala to len jedna pieseň, ktorá svetu o cibuli riekla:

Sedemdesiat sukieň mala

A predsa sa nevydala.

Takto sa to teda skončilo s cibuľou. Zvečera či zrána vždy je uplakaná. Stačí, keď sa kukne na tie svoje sukne, zaraz plače, narieka. Rozplače aj človeka.

Prispela: N.Renčková

Zuzana Šinkovicová

Potrestaná pýcha.

V záhrade pri dome rástlo päť stromov.

Čerešňa, jabloň, hruška, slivka a jedľa. Na jar sa čerešňa do bielych šiat sťa nevesta obliekla a riekla: – Ale som krásna!

Zatiaľ narástli šaty zo svetlozelených lístočkov slivke, hruške a jabloni. – Och, aké sme utešené v našom novom šate! – tešili ony. Keď čerešni po čase dorástli lístky, opäť natešená povedala ostatným stromom: – Pozrite na môj nový kostým. Je nádherný, však? Jabloň, hruška a slivka závideli. Len úprimná jedlička vraví: – Nielen ty, všetky ste nádherné.

Stromy boli pyšné, že ich jedlička pochválila. No namiesto poďakovania za chválu uštedrili jedličke hanu. – A ty si taká obyčajná, stále zelená. Ani bledá, ani tmavá, jednoducho zelená. A ani nekvitneš. Jedlička po tých slovách osmutnela a dve veľké živicové slzy vyronila.

Onedlho sa čerešňa pýšila róbou novou, čerešňovou, a keď bolo leto v plnom prúde, zarodili plodmi i ostatné ovocné stromy. – Aké ste krásne, – šepla jedlička. Hruška sa hrdila žltým rúchom, jabloň červeným a slivka modrým. No netrvalo dlho a tento šat sa im tiež zunoval. Nuž ho odhodili a keď prišla jeseň, márnivé stromy si dali u jedličky ušiť nové šaty nevídanej krásy.

Listy sa im trblietali v teplých tónoch žltej, oranžovej, červenej a hnedej farby. – Ó. Určite sme neodolateľné!. – všetky vraveli a navzájom si šaty chválili. Potom sa pozreli na jedličku a začali si z nej uťahovať. – Pch! To je nuda. Stále nosíš tie isté šaty, – povie hruška. – A ani nemáš ovocie, – dodala jabloň.

Jedličku tie reči zarmútili a vyroniac ďalšie dve živicové slzy vraví: – Mne sa moje zelené ihličnaté šaty páčia. Nosím ich celý život. Dáždik mi ich operie, slniečko osuší. Sú vždy čisté. Nato sa listnaté stromy začali uštipačne smiať.

Jesenný vetrík, ktorý všetko nemo sledoval, nechcel veriť, že niekto môže byť taký samopašný. Bolo mu skromnej jedličky ľúto a rozhodol sa, že dá tým štyrom nafúkancom riadnu príučku. Nadul líca a začal silno fúkať. Fúkal a fúkal, až kým stromom neodfúkol posledný list. Končila sa jeseň a štyria parádnici stáli v záhrade nahí. – Och! Čo si len teraz počneme! To tu budeme teraz holé? Aká hanba! – ozvalo sa štvorhlasne s veľkým vzlykotom. – Nič iné si nezaslúžite! – Ozval sa vetrík – Nie je pekné posmievať sa druhému preto, aké nosí šaty. Tie nie sú dôležité. Záleží na tom, čo v kom je. Či je milý, dobrý, či vie potešiť dobrým skutkom alebo pekným slovom. A to vy neviete. Len ste jedličku ustavične urážali. – My to už nebudeme robiť! – zvolali holé stromy. – Pozrite! – šepne slivka.- Veď jedlička je z nás teraz najkrajšia. My tu stojíme holé a ona je stále celá zelená. – Vidím, že som vám poriadne otvoril oči, – povie vetrík. – Vráť nám listy. Prosíme ťa, vetríček, – presviedčajú stromy. – Už sa nikdy nebudeme vyťahovať. – Na jar vám narastú nové listy. Ale vždy na jeseň vám opadajú, aby ste nezabudli na to, že pých je zlá vlastnosť. A tak to ostane navždy, – povedal vetrík a odletel preč.

Prispela: N.Renčková

ŠTVOREC SOM, VRAVIA VŠETCI ZNÁMI,

VRAJ MÁM VŽDY ROVNAKÉ VŠETKY 4 STRANY.

PODOBÁM SA NA OKIENKO MALÉ, NA  MALIČKÝ DOMČEK,

SKRÁTKA, SOM DÔLEŽITÝ ŠTVORČEK

 

TROJUHOLNÍK SOM, MODRÝ PÁN, LEN 3  STRANY A 3 ROHY MÁM.

NA STRECHU, NA STAN, NA DOPRAVNÚ ZNAČKU SA PODOBÁM.

 

KRUH SOM, BEZ ROHOV A STRÁN, ALE SOM DÔLEŽITÝ PÁN.

NA VEĽA VECÍ VÔKOL SA PODOBÁM. NA KOLESO KTORÉ VŠETKO TOČÍ,

NA PÁR OČÍ KTORÉ VŠETKO VIDIA, NA HODINY KTORÉ UKAZUJÚ ČAS,

JE AZDA NIEKTORÝ DÔLEŽITEJŠÍ ZO ŠTYROCH NÁS ?

 

OBDĹŽNIK SOM A MÁM 4 STRANY TIEŽ, ALE 2 MÁM DLHÉ A 2 KRÁTKE.

NEZABUDNI A POVEDZ TO AJ KAMARÁTKE.

ZAPAMÄTÁŠ SI MA HNEĎ, PODOBÁM SA NA VEĽKÉ VRÁTA,

NA VYSOKÝ DOM, NA ŠIROKÚ RIEKU, NA VEĽKÝ OBRAZ, NA LYŽE,

A UŽ JE NÁS 5. TOTO JE MOJA ODPOVEĎ

 

KAMARÁTI RÔZNYCH TVAROV DO SVETA SA VYBRALI,

PREŠLI CELOU ZEMEGUĽOU, VESELO SI SPIEVALI:

JA SOM KRÚŽOK, AKO GUĽKA, KAŽDÝ SI MA PEKNE GUĽKÁ.

JA SOM ŠTVOREC, AKO DOM, KAŽDÝ MÔŽE BÝVAŤ V ŇOM.

ALE, ALE, TO JE CHYBA, VEĎ VÁM NA ŇOM STRECHA CHÝBA!

VYRIEŠIM TO AKO NIK, JA ŠPICATÝ TROJUHOLNÍK!

 

IDE, IDE VLÁČIK, IDE IDE VLAK.

VEZIE VŠETKÝM DEŤOM TVAROV CELÝ MRAK.

IDE, IDE Z KOPCA DOLU, HÁDŽE KRUHY DO VAGÓNU

/MENÍME ŠTVORCE, AJ TROJUHOLNÍKY/

IDE, IDE VLÁČIK, IDE IDE VLAK.

 

OBDĹŽNIK JE HRANATÝ,

AKO ŠTVOREC ROHATÝ.

IBAŽE JE DLHŠÍ PÁN,

UŽ HO SPOZNÁM CELKOM SÁM.

 

TROJUHOLNÍK NEZBEDNÍK,

CELKOM DOBRÝ KÚZELNÍK.

PREMIEŇA  SA NA ČIAPKY,

ŠARKANOV A ZÁSTAVKY.

MÁ TRI ROHY ROHATÉ,

VŠETKY OSTRÉ, ŠPICATÉ.

 

ŠTVOREC JE PÁN HRANATÝ,

ŠTVORBOKÝ A ROHATÝ.

ŠTYRI STRANY ROVNAKÉ,

ŠTYRI ROŽKY ROŽKATÉ.

 

KRUH JE VEĽKÝ PRÁZDNY RÁM,

NAKRESLÍM HO CELKOM SÁM.

OKRÚHLY JE PRSTEŇ ZLATÝ,

AJ GOMBÍK, ČO ZDOBÍ ŠATY.

 

PREZRADÍM VÁM JA SOM KRUH,

TENTO ŠTVOREC JE MÔJ DRUH.

TROJUHOLNÍK PRIŠIEL K NÁM,

VEĽMI RÁD MU RUKU DÁM.

NEUHÁDOL BY VŠAK NIK,

PATRÍ K NÁM AJ OBDĹŽNIK.

 

ŠTVORCOVÁ BÁSNIČKA

ŠTVOREC, VRAVIA VŠETCI ZNÁMI,

MÁ VŽDY PRESNE ŠTYRI STRANY.

JEDEN, DVA, TRI, K TOMU ŠTYRI,

ROVNAKÉ SÚ, MOJI MILÍ.

 

OBDĹŽNIKOVÁ BÁSNIČKA

OBDĹŽNIK MÁ ŠTYRI STRANY,

SPOČÍTAJ ICH SPOLU S NAMI.

DVE MÁ DLHÉ A DVE KRÁTKE,

POVEDZ TO AJ KAMARÁTKE.

 

TROJUHOLNÍKOVÁ BÁSNIČKA

TROJUHOLNÍK, TAK TO BÝVA,

TRI STRANY PRED NAMI SKRÝVA.

LEN TRI STRANY A TRI ROHY,

NEMÁ RUKY ANI NOHY.

 

KRUHOVÁ BÁSNIČKA

KRUH, MÔJ MALÝ KAMARÁT,

STÁLE SA CHCE SO MNOU HRAŤ.

DOKOLA SA IBA TOČÍ,

AKO JA NA KOLOTOČI.

 

KOTÚĽAM SA SEM I TAM, OKRÚHLE JA TELO MÁM.

MOJE OČKÁ KRÁSNE SVIETIA, NAKRESLIŤ MA VIE I DIEŤA.

MÁM TRI STRANY A TRI ROHY, ALE NEMÁM ŽIADNE NOHY,

POSPÁJAM VŽDY TIE TRI ČIARY, NECHCÚ OSTAŤ NIKDY SAMY.

ROVNAKÉ MÁM VŠETKY STRANY POOBZERAJ SI ICH S NAMI,

KEĎ ROVNAKÚ DĹŽKU TAK SA NIKDY NEHÁDAJÚ.

NAKRESLI MI ŠTYRI STRANY, DAJ VŠAK POZOR PRI MERANÍ,

DVE SÚ DLHÉ A DVE KRÁTKE, POVEDZ TO AJ KAMARÁTKE.

 

TO SÚ TVARY KRUHOVÉ,
A V ŇOM OČI DÚHOVÉ.
ŠPICATÝ JE TROJUHOLNÍK,
TRI ROŽKY MÁ,TAK AKO NIK.
ŠTVOREC, TEN JE HRANATÝ,
NEPOPLEŤ MA, TY, TY, TY!
OBDĹŽNIK JE PREDĹŽENÝ,
STAVIAM Z NEHO DOMY, STENY.

 

NAKRESLIM SI DOMČEK, NA SPODU JE ŠTVORČEK,

NA STRECHU DÁM TROJUHOLNÍK,

NECH NÁS DÁŽDIK NEHNEVÁ A STRECHA JE HOTOVÁ.

DVERE AKO NEMÁ NIK, VEĽKÝ HNEDÝ OBDĹŽNÍK.

UHÁDNITE TERAZ DETÍ, ČO TO NA OBLOHE SVIETÍ?

JE TO VEĽKÝ ŽLTÝ KRUH, JE TO ZLATÉ ZRNKO

HOVORIA MU SLNKO.

 

BOLI ŠTYRIA PRIATELIA, HNEĎ VÁM MENÁ POVEDIA.

HRYZKA, BEŽKO, VLADÍK MALÝ, SPOLOČNE SA ČASTO HRALI.

VŽDY, KEĎ CHVÍĽU ČASU MALA, AJ HOPKA KU NIM PRISKACKALA.

RAZ UPROSTRED NÍZKEJ TRÁVY NAŠLI LEŽAŤ RÔZNE TVARY.

– POĎME SA HRAŤ NA DOMČEKY, – VYKRIKUJÚ OPRETEKY.

KAŽDÝ SKOČIL DO JEDNÉHO, DO DOMČEKA, DO NOVÉHO.

OBZERÁ SA MYŠKA HRYZKA, NA PRIATEĽOV SVOJICH PÍSKA:

– LEN TRI STRANY MÁ MÔJ DOMČEK, MÁ TRI ROHY, ŽIADEN ZVONČEK.

VEVERIČKA HOPKA VRAVÍ: – TEN MÔJ MÁ AŽ ŠTYRI STRANY.

DVE SÚ DLHÉ A DVE KRÁTKE, – VYSVETĽUJE KAMARÁTKE.

HADÍK VLADÍK SIPÍ TÍŠKO,CHVOSTÍKOM SI ŠKRABKÁ LÍČKO.

– JA TU MÁM TIEŽ STRANY ŠTYRI, ROVNAKÉ SÚ, MOJI MILÍ.

JEŽKO BEŽKO SA UŽ GÚĽA: – MÔJ DOMČEK JE AKO NULA.

NEMÁ STRANY, NEMÁ ROŽKY, DOBRÝ JE PRE MOJE NÔŽKY.

VTOM SA SOVA OZVE ZHORA, NA PRIATEĽOV MÚDRO VOLÁ:

– KAŽDÉ DIEVČA, KAŽDÝ CHLAPČEK VIE,

ŽE TOTO NIE JE DOMČEK.

GEOMETRICKÉ SÚ TIETO TVARY, SPOZNÁTE ICH MOJI MALÍ?

 

SLNIEČKO SA POMALIČKY PO OBLOHE GÚĽA.

AKÝ MÁ TVAR, POVEDZ MI TO, JE TO KOCKA A ČI GUĽA?

GUĽATÝ BALÓN SI NAFÚKAM, Z KOCIEK SI POSTAVÍM HRAD.

HRANATÉ A GUĽATÉ TVARY, JA MÁM VŠETKY TVARY RÁD.

//:GUĽA TÁ JE GUĽATÁ, KOCKA HRANATÁ.

VEDIA TO UŽ VŠETCI CHLAPCI, VEDIA TO DIEVČATÁ.://

 

 

MATEMATIKA – metóda prof. M. Hejneho

APLIKÁCIA METÓDY PROF.HEJNÉHO V PRAXI

 

*

*

*

*

*

Prispela: Eva Kurincová

Prepáčte, ale tento článok je len pre registrovaných užívateľov.