Tamarka, bývala v Nezbedkove. Tamarka nerada upratuje. Keď jej dedko povie: „Tamarka, aká ty si nezbedná, hračky si si po sebe neupratala!“ Tamarka mu vždy rovnako odpovie: „To ja nie, ja nie som nezbedná! Ja mám len nezbedné ručičky. Nechce sa im upratovať. Ja by som aj chcela hračky upratať, ale ručičky ma bolia!“

„Tamarka, ak tie hračky necháš všetky rozhádzané, nebude sa im u teba páčiť. Odídu k niekomu, kto sa o ne lepšie postará. K niekomu, kto keď sa s nimi pohrá, tak ich potom aj pekne odloží tam, kam patria.“ Ale Tamarka deda nepočúvala. Veselo sa ďalej hrala s bábikami, potom chvíľu s gumenými zvieratkami, potom česala vlásky svojmu malému ružovému poníkovi, vytiahla čajový servis a navarila čaj pre plyšové hračky, ktoré mala na posteli, a potom sa ešte chvíľku hrala s plastelínou. To by nebolo zlé, keby tie hračky po sebe aj upratala, ale to nie. Keď sa prestala hrať s jednou, zobrala do ruky druhú a na tú prvú zabudla. Preto bola večer jej izba plná rozhádzaných hračiek.

Keď jej pred spaním všetci hovorili, aby si hračky upratala, len zavrtela hlavou a povedala: „Nie, nie, moje nezbedné ručičky ma bolia. Už sú unavené z toľkého hrania. Nebudem upratovať,“ a šuchla sa do postele.

Tamarkin dedko si pomyslel: „Možno by sme mali zavolať uja doktora, keď ju tak veľmi bolia tie ručičky. Áno, hneď ráno mu zavolám, nech sa príde na našu Tamarku pozrieť.“

Keď sa Tamarka ráno prebudila, umyla si zúbky, zjedla raňajky a vypila čajík, vrátila sa do izbičky a chcela sa zahrať s bábikou Betkou. Aké však bolo jej prekvapenie, keď ju nikde nevedela nájsť! Dokonca aj plyšový macko zmizol, aj jedna šáločka z čajového servisu, aj žltá plastelína bola zasa fuč.

Tamarke sa po tvári rozkotúľali slzy ako hrachy.

V tej chvíli zazvonil pri dverách ujo doktor. Tamarkin dedko ho pustil dnu a odviedol ho do vnučkinej izby.

„Tak, toto je naša malá pacientka. Nikdy sa jej nechce upratať, vraj ju veľmi bolia ručičky. Možno by ste sa jej na ne mali pozrieť, či je s nimi všetko v poriadku.“

Ujo doktor si posadil vzlykajúcu Tamarku na kolená. Prezrel jej ručičky, najprv pravú, potom ľavú, pohýbal

 s nimi – nič im nebolo, boli ružovučké, každá s malou okrúhlou dlaňou a piatimi drobnými prstíkmi. Všetko

bolo tak, ako má byť. No Tamarka neprestávala plakať. Ujo doktor sa jej spýtal: „Povedz mi, prečo plačeš? To ťa tie ručičky tak veľmi bolia?“ Tamarka pokrútila hlavou: „Nie, nebolia. Ale stratili sa mi moje obľúbené hračky. Včera som sa s nimi hrala a dnes tu už nie sú. Asi odišli preč.

POBRALI SA HRAČKY PREČ,

VEĎ S TAMARKOU NIE JE REČ.

NECHCE SA JEJ UPRATOVAŤ,

TAK SA RADŠEJ IŠLI SCHOVAŤ.

„Vieš, čo? Ja si myslím, že tvoje hračky neodišli. Iba ich v tom neporiadku nevieš nájsť. Poď, skúsime pohľadať spolu, dobre?“

Pán doktor mal pravdu. Všetky hračky boli tam, kde ich včera Tamarka nechala. To znamená, že bábika Betka bola pod posteľou, plyšový macko bol zapadnutý za kolobežkou, čajová šálka sa skrývala za veľkou nafukovacou loptou a kúsok žltej plastelíny ležal pod vankúšom. Nakoniec sa všetky veci našli.

„Vidíš, Tamarka, nič nezmizlo. No nabudúce nezabudni, že keď sa dohráš, všetky hračky treba pekne poodkladať na svoje miesto. A ráno ich tam určite hneď nájdeš.“

Od toho dňa prestali Tamarku bolieť ručičky. Dokonca aj upratovať sa im chcelo. A Tamarkine hračky boli šťastné, že sa s nimi nielen hrá, ale že sa o ne pekne stará a vždy ich večer odloží na svoje miesto.

Kedysi veľmi dávno sa v úli divých včiel narodila nezbedná včielka. Ešte nevyšla ani z úľa, už vystrájala a zanovito odmietala materskú kašičku, ktorou sa kŕmia malé včeličky. Hneď chcela lietať na lúku a skúšať chute peľu – najmä zo žltých kvetov, pretože tie sa jej zdali najkrajšie. Keď konečne nastal ten vytúžený okamih a dospelé včely vyleteli s mladými prvý raz von, nečakala ani chvíľu a odletela z dohľadu ostatných. Lietať z kvetu na kvet a nič nerobiť jej pripadalo zábavné, ale nosiť plné košíčky medu ako každá poriadna včela robotnica, sa jej veru nechcelo.

„Zbierať peľ a stavať plásty ja veru nebudem,“ opakovala si zanovito. Nemožno povedať, že by bola lenivá, iba trochu iná.

Prvé dva dni sa včelej nezbednici Andrejke vo veľkom svete zdali skvelé. Bolo teplé leto, večer si líhala do kvetu a celú noc pokojne spinkala na kope peľu. No nie každý letný deň je bez dažďa. A tak sa na tretie ráno zobudila do veľkého lejaku. Znamenalo to, že cez kvietok prenikla voda. Krídelká mala celkom zmáčané, až z toho, chúďa, prechladla. Chvíľku sedela celá ukýchaná a usoplená na mokrej kvetinke a cítila, že má horúčku. Kto sa o ňu postará? Keby ostala v úli, ostatné robotnice by ju obskakovali, dávali jej zábaly a nosili horúci nektár. No takto? Sama, samučičká v neznámom svete, kde nikoho nepozná… Prvý raz pocítila, že žiť v jednom spoločnom dome so sestrami a bratmi má isté výhody.

Ako tam tak sedí ako kôpka nešťastia, zrazu letí okolo mladý trúdik.

„A ty tu čo robíš?“ opýtal sa bez toho, aby najskôr pozdravil.

Andrejke najprv preletela hlavičkou myšlienka, že sa s ním nebude ani rozprávať, keď je taký nevychovaný. Ale čože si navyberá, keď je chorá, premočená a nemá sa kam schovať? Tešila sa, že ju vôbec niekto v tom čase zbadal.

„Som tu sama…Hapčí!“ A nemám kam ísť…Hapčí! A asi mám chrípku…Hapčí!“

„No to vidím!“ odsekol trúd, ale priletel na kvet a pomohol jej na zem. Stále pršalo, včielka nemohla letieť, tak len tichučko kráčala popri šomrúcom trúdovi. Celý čas opakoval, že on má iné veci na práci,

a nie strať sa o zablúdené a choré včely. Frflal, ale napriek tomu včielku doviedol k otvoru v zemi. Bol ukrytý pod stromom, takže doň nenapršalo.

„Čo to je?“ spýtala sa Andrea.

„To je môj dom,“ pyšne povedal trúd. Včielka začudovane hľadela na dieru. Ešte nikdy nevidela včelu, ktorá by bývala v takom čudnom dome. Bola však natoľko slabá, že bez váhania pustila chodbičkou dolu, rovno po zadočku ako na šmýkačke. A ostala prekvapená! Na konci ju uložil do mäkkej postele z lupienkov a pozakrýval listom z mäty priepornej až po krk. Na maličkých kachliach rýchlo uvaril šípkový čaj a nalial doň trochu medoviny. Keď jej ho podával, konečne sa na ňu umial. Aj Andrejka sa trošku usmiala, na dúšok vypila liečivý čajík, ľahla si a spala a spala…

Zobudila sa až na ďalší deň popoludní, zdravá ako rybička. Trúd nebol doma, nuž tak mu domček vyupratovala, upiekla koláč z materinej dúšky a medu, poliala ho šalviovou omáčkou a prestrela na stôl. Keď sa trúd vrátil, neskrýval radosť, že včielka vyzdravela. A Andrejkin koláč chutil znamenite!

A tak sa stalo, že si včielka Andrejka našla manžela a ostala s ním žiť v domčeku na zemi. Keď sa im narodili detičky, boli pozrieť starý úľ. Kráľovná ju prijala vrúcne, vedela, že sú aj také včely, ktoré potrebujú k životu voľnosť. Odvtedy sa každú nedeľu Andrejka s ratolesťami u nej zastavila. Rodina je predsa len rodina.

Na lúke pri lese stálo veľké mravenisko, býval v ňom aj mravec Adam. Zavčas rána každý deň prichádzal na lúku človek s dvoma kravičkami. Tráva tam rástla šťavnatá, nuž sa kravky na nej popásali od rána do večera a ich mlieko bolo chutné a zdravé. Človek kravy ráno uviazal na dlhú vôdzku, aby sa mohli pokojne pohybovať po celej lúke, a odišiel. Večer prichádzal po ne, no vždy ich najprv podojil a mlieko odovzdával na blízkom statku. Adam s kamarátmi človeka zakaždým pozorovali. Dojenie bola pre nich najzaujímavejšia chvíľa. Ozlomkrky bežali ku kravkám, dúfajúc, že nejaká tá kvapôčka odfrkne do trávy a oni sa z nej budú môcť napiť. Veď mlieko je také chutné!

V jedno horúce popoludnie mravce Adam a Radim oddychovali po práci, ležali v tieni listu a prežúvali kúsky trávy. „Vieš ty čo, Radim?“ hovorí Adam, „mali by sme mať vlastnú kravičku!“

„No veď hej,“ pritakal mravec Radim, ktorý zďaleka nebol taký bystrý ako jeho kamarát, „ale akože si my malí poradíme s takou ozrutou?“ „Ale nie! Myslel som kravky akurát pre nás… Nenapadá ti nijaký hmyz, ktorý by nám tiež poskytol nejakú dobrotu, keby by sme sa oň starali?“

„Tak to teda nie a prestaň vymýšľať hlúposti!“ okríkol ho Radim.

Dni sa míňali, až v jedno odpoludnie na čakanku, ktorá rástla blízko mraveniska, doletel roj vošiek. Usadili sa na nej poďho ju spásať! Pre mravce to bolo niečo nové, a tak sa Adam s Radimom vybrali na výzvedy. Vošky si ich ani trošku nevšímali. Z ničoho nič však jedno z tých malých  stvorení spadlo na zem a udrelo si zadoček. Adam vošku zdvihol a pohladil. Zdala sa mi taká zraniteľná a krehká, že si hu pritúlil a sám jej našiel na byľke čakanky miesto, kde žiadna voška nejedla.

Ďakujem ti,“ zapýrila sa voška, „dovoľ mi malú odmenu…“ a vtom jej z bruška vytiekla lepkavá tekutina.

„Prepánajána, vari neumieraš?“ skríkol vyľakane Adam. „Ale kdeže, len ráč ochutnať!“

Mravec tekutinu olízal a veru bola sladučká. Voška mu prezradila, že keby ju ešte chvíľu hladkal tykadielkom, bolo by tej medoviny viac… A to bol prvý krok k tomu, aby si mravce osvojili vošky ako svoje domáce zvieratká. Chýr o medovine a voškách, ktoré potrebujú ochranu, lebo sa nevedia rýchlo pohybovať a sú vďačné za každé pohladenie, sa rozšíril veľmi rýchlo.

Dnes je pre mravce samozrejmé starať sa o svoje „kravičky“, hľadať im potravu a ochraňovať ich. Veru, dnes už žiaden mravec nečaká, kedy bude človek dojiť kravu.

A prečo by to robil: mliečko vošiek je sladučké a mravce ho môžu mať čerstvé vždy, keď sa im zachce.