ARCHÍV

Návštevy
Celkom1203664
Mesiac4743
Dnes11
Online1
ROZPRÁVKA O MAĽOVANOM VAJÍČKU.

BOLA RAZ JEDNA SLIEPOČKA A TÁ ZNIESLA VAJÍČKO. KDE? POD PLOTOM. A POTOM? ČO SA STALO S VAJÍČKOM POD PLOTOM? NAŠLO HO DIEVČATKO S VRKOČOM. A POTOM? DIEVČATKO S VRKOČOM POVEDALO: „VŠAK JE TO PEKNÉ VAJÍČKO? “PEKNÉ JE, PEKNÉ, ALE BOLO BY KRAJŠIE, KEBY BOLO ZELENÉ AKO JA,“ POVEDALA TRÁVIČKA. PEKNÉ JE, PEKNÉ, ALE BOLO BY EŠTE KRAJŠIE, KEBY BOLO ŽLTÉ AKO JA,“ POVEDALA PÚPAVA. PEKNÉ JE, PEKNÉ, ALE BOLO BY EŠTE KRAJŠIE, KEBY BOLO ČERVENÉ AKO JA,“ POVEDALA MAŠLIČKA. A POTOM? ČO UROBILO DIEVČATKO S VAJÍČKOM, ČO NAŠLO POD PLOTOM? DIEVČATKO S VRKOČOM POPROSILO TRÁVIČKU, ČI BY MU NEDALA ZELENÚ FARBIČKU. A DALA MU JU? DALA. TRI KVAPKY A JEDNU PRIDALA. A POTOM? ČO UROBILO DIEVČATKO S VRKOČOM? POPROSILO PÚPAVU, ČI BY MU NEDALA FARBIČKU DO DARU. A DALA MU JU? DALA. PÄŤ KVAPIEK A JEDNU PRIDALA. A POTOM? ČO UROBILO DIEVČATKO S VRKOČOM? POPROSILO MAŠLIČKU, ČI BY MU NEDALA ČERVENE TROŠIČKU. DALA MU JU? DALA. SEDEM KVAPIEK A JEDNU PRIDALA. NO A POTOM? ČO BOLO ZA PLOTOM? DIEVČATKO NAMAĽOVALO NA VAJÍČKO ČERVENÚ MAŠLIČKU, ŽLTÚ PÚPAVU A ZELENÚ TRÁVIČKU. TO BOLA KRÁSA! KRAJŠIE VAJÍČKO NEVIDELO ANI SLNIEČKO. ZOBUDILO PRETO VŔBU PRI POTOKU, STROMY V SADE, VČIELKY V ÚLI, KVIETKY NA LÚKE A CHLAPCA SEDMOSPÁČA. A POTOM? NA VŔBE NARÁSTLI BAHNIATKA, NA STROMOCH SA ROZVILI PUPENE, Z ÚĽA VYLETELI VČIELKY, NA LÚKE ROZKVITLI KVIETKY A CHLAPEC SEDMOSPÁČ VYSKOČIL Z POSTELE A ZAVOLAL: „ZUZKA, DAJ MI TO MAĽOVANÉ VAJÍČKO“. A ONA MU HO DALA? DALA A JEDNO MU EŠTE PRIDALA. VIEŠ PREČO? NEVIEM. JA SOM EŠTE MALÁ. LEBO SLNIEČKO PEKNE SVIETILO, STROMY KVITLI, VČIELKY BZUČALI, KVETY VOŇALI A ĽUDIA SA RADOVALI, ŽE JE JAR. A POTOM ZA PLOTOM BOL ZVONČEK A ROZPRÁVKE O MAĽOVANOM VAJÍČKU JE KONČEK.


 

CHLAPČEK V GULI

Ján Kondor

KEĎ SME OZDOBOVALI VIANOČNÝ STROMČEK, IŠLI SME DO KUCHYNE A UVARILI SME SI DOMÁCU KLOBÁSU. AKO ZVYČAJNE, ANI TERAZ MIRKO NECHCEL JESŤ. STÁL PRI STROMČEKU A OČARENE SI HO PREZERAL SVOJIMI NEVÄDZOVÝMI OČAMI. KEĎ SME HO UŽ VOLALI K STOLU NIEKOĽKO RÁZ, A ON NEŠIEL, PRIŠLI SME ZA NÍM. A TU ČO NEVIDÍME! POD STROMČEKOM LEŽIA DROBNÉ ČREPINKY Z ROZBITEJ GULE.

„EJ, EJ,“ VRAVÍM,“ NÁŠ MIRKO UŽ STIHOL ROZBIŤ GUĽU.“

„JA SOM JU NEROZBIL,“ VRAVÍ MIRKO, „JA SOM SA NA ŇU IBA DÍVAL A ONA SPADLA.“

VEDEL SOM, ŽE KLAME A MRZELO MA, ŽE SA NECHCE PRIZNAŤ.

„MÔŽEŠ MI VYSVETLIŤ, AKO MOHOL SPADNÚŤ IBA KÚSOK GULE, A NAVYŠE, KEĎ SA JEJ NIKTO NEDOTKOL?“

„AKO? JEDNODUCHO. JA SOM SA DÍVAL NA TÚ GUĽU A Z TEJ GULE SA ZAS NA MŇA DÍVAL AKÝSI CHLAPČEK. KEĎ SOM SA ZASMIAL, AJ ON SA ZASMIAL. KEĎ SOM VYPLAZIL JAZYK, AJ ON VYPLAZIL JAZYK. A KEĎ SOM NAFÚKOL LÍCA, AJ ON NAFÚKOL LÍCA A V TOM PRÁSK! GUĽA SA ROZLETELA A KÚSOK SPADOL NA ZEM.“

„A KDE JE TEN CHLAPČEK?“ SPYTUJEM SA.

„NEVIEM,“ ODVETIL MIRKO A TVÁRIL SA, ŽE POKLADÁ CELÚ VEC ZA SKONČENÚ.

„TAK SI TO ZOPAKUJEME,“ NEDAL SOM POKOJ. „CHLAPČEK V GULI NAFÚKOL LÍCA, PRITLAČIL NIMI NA STENY GULE, TÁ NEVYDRŽALA, PRASKLA A ON V TEJ SPODNEJ ČASTI SPADOL NA KOBEREC. KEĎŽE HO VŠAK NIET, MUSEL SA NIEKAM UKRYŤ.“

„ZA SKRIŇU, ŽE JU ODTIAHNEME. SKRIŇA VŠAK NIE A NIE POVOLIŤ.

„NEVLÁDZEME,“ POVEDAL SOM. „BUDEME SA MUSIEŤ NAJESŤ, ABY SME ZOSILNELI.“

A MIRKO BEZ ODVRÁVANIA ŠIEL DO KUCHYNE A BEZ SLOVA ZJEDOL SVOJ KÚSOK KLOBÁSY. KEĎ SME DOJEDLI, VRAVÍM MU:

„EŠTE ŠŤASTIE, ŽE SI GUĽU NEROZBIL TY. PRESTAV SI, ŽE BY SI  JU BOL STLAČIŤ PRSTAMI A ŽE BY SI SA PRITOM POREZAL.“

MIRKO SA ROZBEHOL K STROMČEKU.

„POREZAL SOM SA? POREZAL?“ UKÁZAL MI PRSTY. VÔBEC SOM SA NEPOREZAL, TAKTO SOM STLAČIL GUĽU A NESTALO SA MI NIČ.“

A SKÔR NEŽ SOM TOMU MOHOL ZABRÁNIŤ, STLAČIL PRSTAMI NAJBLIŽŠIU GUĽU: PRÁÁÁSK!

A Z NOVÝCH ČREPÍN VYSKOČIL MALIČKÝ GUĽATÝ CHLAPČEK A POĎHO ROVNO ZA SKRIŇU!

Prispela: N.Renčková


 

Príbehy s aktivitami

 

BODKOVANÉ VAJÍČKO

– Jedného dňa sliepka Kotkoda nakukla do hniezda a začala kotkodákať: – Čože robíš taký krik? – mračil sa

kohútik Kikirík.

– Pozri sa do hniezda. Je tam akési bodkované vajíčko. Ja predsa bodkované vajíčka neznášam. Ani jedna sliepočka

z nášho kurína neznáša bodkované vajíčka – vysvetľovala sliepka Kotkoda.

Kikirík si obzrel vajíčko a rozhodol: – Vyhoď ho! Naše nie je!

Nemôžem ho vyhodiť. Iste sa z neho niekto vyliahne, – povedala Kotkoda.

Veď práve! Niekto! Ale vieme, kto? Nevieme! – dumal kohútik Kikirík.

Už som sa rozhodla. Nevyhodím ho. Nech sa z neho vyliahne ktokoľvek, postarám sa oň a vychovám z neho

slušné kuriatko, – povedala sliepka Kotkoda a pohladkala bodkované vajíčko.


 

LÍSTOČEK DUBOVÝ

Jozef Pavlovič

Bol raz jeden dub. Taký bol starý, že nik nevedel, koľko má rokov. Inými slovami – mal rozprávkový vek.

Preto mal ten dub rád rozprávky a zo všetkých najradšej rozprávku vlakovú. Nie však tú, čo zažívajú deti v naozajstných vlakoch, kde sa im zdá, že vlak stojí a stromy za oknami utekajú. V jeho prípade to bolo naopak. Keď sa zadíval okienkami medzi lístím, zdalo sa mu, že oblaky stoja a on uháňa vo vlaku. Bolo to veľmi radostné cestovanie, lebo vlak bol plný detí. „Máte, deti, cestovné lístky?“ robí si starý dub starosti.

„Máme, plný strom,“ zašumia. „A bol tu už sprievodca?“ „Nie, ešte nie, veď vidíš, že ešte nie sú lístky predierkované.“

„A nefúka vám pri otvorených oknách na hlavy?“ „Nie, máme predsa baretky.“ „A nie ste hladné?“ „Nie, máme plné žalúdky,“ odpovedia žalude v hnedých baretkách. Sú veselé a bezstarostné, lebo okolo nich je more lístkov, takže môžu cestovať celé leto. Potom však prišla jeseň, listy začali opadávať. „Načierno cestovať nemôžeme,“ povedali žalude a začali vyskakovať z vlaku na mäkkú lesnú zem. Starý dub napokon osamel. „Čo keby som si ešte zacestoval?“ pomyslel si na konci jesene. Všimol si, že jeho konáre držia v rukách ešte niekoľko cestovných lístkov. Ale zaraz ho prešla chuť.

„Akéže by to bolo cestovanie bez detí? Smutné ako rozpršané počasie.“ A tak sa dub namiesto cestovania dal radšej do spievania:

„Lístoček dubový, nepadaj do vody, vzala by ťa voda, bolo by ťa škoda, lístoček dubový.“

K dubu sa hneď pridal agát:

„Lístoček z agáta, nepadaj do blata! Vzala by ťa voda, bolo by ťa škoda, lístoček z agáta.“

Spustil aj list z topoľa, letel pritom do poľa. Vzala by ťa voda, bolo by ťa škoda, lístoček z topoľa.“

Spieval aj list z jaseňa, padol mäkko do sena. Nôtil aj list z kaliny, padol nadol do hliny.

Pridali sa aj ďalší, vyspevoval celý les. Ale to už starý dub nepočul. Upadol do tvrdého zimného spánku.

Zdroj:

 http://text.radioonline.cz/hudobna-vychova-pre-4-rocnik-zs-i1025/listocku-dubovy-s250697/

Prispela: N.Renčková


 

Jozef Pavlovič

 Prečo cibuľa plače.

Cibuľa je veľká parádnica. Rada by sa vydávala, robí všetko, aby si ju švárni chlapci všimli. Parádi sa tak, že si oblieka sukňu na sukňu. Veľa si ich na seba dala, no nepomohlo jej to. Lebo práve pre to množstvo sukieň sa mládenci nemohli k nej priblížiť. Nik nevedel z diaľky zrátať jej široké oblečenie. Dokázala to len jedna pieseň, ktorá svetu o cibuli riekla:

Sedemdesiat sukieň mala

A predsa sa nevydala.

Takto sa to teda skončilo s cibuľou. Zvečera či zrána vždy je uplakaná. Stačí, keď sa kukne na tie svoje sukne, zaraz plače, narieka. Rozplače aj človeka.

Prispela: N.Renčková


 

Zuzana Šinkovicová

Potrestaná pýcha.

V záhrade pri dome rástlo päť stromov.

Čerešňa, jabloň, hruška, slivka a jedľa. Na jar sa čerešňa do bielych šiat sťa nevesta obliekla a riekla: – Ale som krásna!

Zatiaľ narástli šaty zo svetlozelených lístočkov slivke, hruške a jabloni. – Och, aké sme utešené v našom novom šate! – tešili ony. Keď čerešni po čase dorástli lístky, opäť natešená povedala ostatným stromom: – Pozrite na môj nový kostým. Je nádherný, však? Jabloň, hruška a slivka závideli. Len úprimná jedlička vraví: – Nielen ty, všetky ste nádherné.

Stromy boli pyšné, že ich jedlička pochválila. No namiesto poďakovania za chválu uštedrili jedličke hanu. – A ty si taká obyčajná, stále zelená. Ani bledá, ani tmavá, jednoducho zelená. A ani nekvitneš. Jedlička po tých slovách osmutnela a dve veľké živicové slzy vyronila.

Onedlho sa čerešňa pýšila róbou novou, čerešňovou, a keď bolo leto v plnom prúde, zarodili plodmi i ostatné ovocné stromy. – Aké ste krásne, – šepla jedlička. Hruška sa hrdila žltým rúchom, jabloň červeným a slivka modrým. No netrvalo dlho a tento šat sa im tiež zunoval. Nuž ho odhodili a keď prišla jeseň, márnivé stromy si dali u jedličky ušiť nové šaty nevídanej krásy.

Listy sa im trblietali v teplých tónoch žltej, oranžovej, červenej a hnedej farby. – Ó. Určite sme neodolateľné!. – všetky vraveli a navzájom si šaty chválili. Potom sa pozreli na jedličku a začali si z nej uťahovať. – Pch! To je nuda. Stále nosíš tie isté šaty, – povie hruška. – A ani nemáš ovocie, – dodala jabloň.

Jedličku tie reči zarmútili a vyroniac ďalšie dve živicové slzy vraví: – Mne sa moje zelené ihličnaté šaty páčia. Nosím ich celý život. Dáždik mi ich operie, slniečko osuší. Sú vždy čisté. Nato sa listnaté stromy začali uštipačne smiať.

Jesenný vetrík, ktorý všetko nemo sledoval, nechcel veriť, že niekto môže byť taký samopašný. Bolo mu skromnej jedličky ľúto a rozhodol sa, že dá tým štyrom nafúkancom riadnu príučku. Nadul líca a začal silno fúkať. Fúkal a fúkal, až kým stromom neodfúkol posledný list. Končila sa jeseň a štyria parádnici stáli v záhrade nahí. – Och! Čo si len teraz počneme! To tu budeme teraz holé? Aká hanba! – ozvalo sa štvorhlasne s veľkým vzlykotom. – Nič iné si nezaslúžite! – Ozval sa vetrík – Nie je pekné posmievať sa druhému preto, aké nosí šaty. Tie nie sú dôležité. Záleží na tom, čo v kom je. Či je milý, dobrý, či vie potešiť dobrým skutkom alebo pekným slovom. A to vy neviete. Len ste jedličku ustavične urážali. – My to už nebudeme robiť! – zvolali holé stromy. – Pozrite! – šepne slivka.- Veď jedlička je z nás teraz najkrajšia. My tu stojíme holé a ona je stále celá zelená. – Vidím, že som vám poriadne otvoril oči, – povie vetrík. – Vráť nám listy. Prosíme ťa, vetríček, – presviedčajú stromy. – Už sa nikdy nebudeme vyťahovať. – Na jar vám narastú nové listy. Ale vždy na jeseň vám opadajú, aby ste nezabudli na to, že pých je zlá vlastnosť. A tak to ostane navždy, – povedal vetrík a odletel preč.

Prispela: N.Renčková


 

Najkrajší dar

Prepáčte, ale tento článok je len pre registrovaných užívateľov.


 

Zázračná zubná kefka

Prepáčte, ale tento článok je len pre registrovaných užívateľov.


 

STATOČNÝ CÍNOVÝ VOJAČIK

Prepáčte, ale tento článok je len pre registrovaných užívateľov.


 


Strana 1 z 212

© 2011 Všetky práva vyhradené

Príspevky na stránkach sú zo zbierok admninistrátorky a prispievateliek. Sú určené k práci s deťmi. Publikovanie, zverejňovnie príspevkov na verejných sieťach a používanie príspevkov v oficiálnom styku je podmienené súhlasom autorky príspevku alebo komentára. Administrátorka nezodpovedá za obsah príspevkov a komentárov, ktoré na stránke publikujú prispievateľky. Ak sa v obsahu nájde obrázok, text alebo fotografia na ktorú máte autorské práva, upozornite administrátorku a tento obsah bude zmazaný. Ďakujem.