„Kikirikí!“ zakikiríkal ráno na dvore kohútik. „Budeme mať kuriatka!“

Sliepočka sedela v hniezde na vajciach a hneď kohútikovi vyčítala: „To musíš celému svetu vytrubovať už teraz?“ No bolo neskoro. Pribehla mačka a vyzvedala: „Počula som, že čakáte kuriatka. Koľko ich budete mať?“

„Toľko, koľko vajec mám pod sebou,“ odvetila sliepočka a pyšne sa našuchorila.

„A budú to kohútiky alebo sliepočky?“  vyzvedala ďalej mačka.

„No predsa kohútiky!“ zvolal kohútik. „Ako môžeš niečo také povedať!“ napomenula ho sliepočka. „Budú to kuriatka. A až potom uvidíme, ktoré z nich budú sliepočky a ktoré kohútiky.“

Vtom pribehol psík a vraví: „Počul som, že vy dvaja čakáte kuriatka.“

„Počul si správne,“ odvetila sliepočka. „Ak vám môžem poradiť,“ mudroval psík, „hneď ich naučte, čo viete.“

„Naučím ich kikiríkať,“ vyhlásil kohútik hrdo. „Ale, kohútik, kuriatka predsa pípajú,“ poučila ho zhovievavo sliepočka. „A čo ak budeme mať iba sliepočky? Tie kotkodákajú, nikdy nekikiríkajú!“

„Tak ich naučíme hrabať. Lebo hrabať musia vedieť kohútiky aj sliepočky,“ povedal kohútik.

„A naučíme ich aj zobať. Trebárs zrnká a semienka. Alebo chrobáky a červíky,“ dodala sliepočka.

„Fuj!“ psíka až striaslo od odporu. „Radšej ich naučte štekať, vrčať, hrýzť a strážiť dom.“ „Neviem, neviem, psík,“ pochybovala mačka. „Ja by som ich naučila loviť myši a loziť po stromoch.“

„Vari kuriatka lovia myši a lozia po stromoch?“ vysmial mačku psík.

„A hádam kuriatka štekajú, vrčia, hryzú a strážia dom?“ nedala sa mačka.

Vtom sa priknísala hus a vraví sliepočke: „Počula som, že budete mať kuriatka.“

„Budeme,“ prisvedčila sliepočka. „Práve sa psík s mačičkou dohadujú, čo všetko máme naše kuriatka naučiť.“ „Ja by som ich naučila plávať v jazere a potápať sa,“ navrhla hus.

„Hlúpa hus, ešte to by chýbalo!“ okríkol ju kohútik. „Vari nevieš, že my sa nikdy nenaučíme plávať? Ešte by sa nám kuriatka utopili.“

Psík, mačka hus a kohútik sa ešte dlho dohadovali, čo všetko by sa mali kuriatka naučiť, keď sa narodia.

Takmer sa pritom pohádali. A vtom sa ozvalo ťuk, ťuk, ťuk. Zvieratká stíchli. Sliepočka sa nadvihla a z vajíčok sa začali liahnuť kuriatka. Prvé, druhé, tretie, štvrté, piate, šieste, siedme.

„Joj, sú milučké ako šteniatka!“ roznežnil sa psík.

„Joj, sú hebké ako mačiatka!“ rozplývala sa mačka.

„Joj, sú krásne žlté ako húsatká!“ čudovala sa dojatá hus.

Sliepočka vyviedla kuriatka na dvor.

„Kotkodák! Kotkodák! Narodili sa nám kuriatka!“ oznamovala radostnú novinu.

Kohútik okolo nej opatrne našľapoval. A po prvý raz sa stalo, že nezakikiríkal. Aby náhodou kuriatka nevyľakal. Ale kuriatka sa okamžite rozpŕchli po celom dvore. Pípali, hrabali a zobali, hrabali, zobali

 a pípali. Sliepočka s kohútikom ich to ani nemuseli učiť.

Zdroj: Kohútik má sliepočku rád…Michal Černík   Prispela: N.Renčková

Keď Linda dokončila svoj obrázok, odložila farbičky do peračníka a odbehla do kuchyne pomôcok mamičke s prípravou večere. Farbičky sa v peračníku chvíľu nudili, no potom sa začali rozprávať o obrázku, ktorý Linda práve nakreslila.

„Pozrite, aká som dôležitá!“ zvolala bledomodrá farbička. „Takmer polovicu obrázka tvorí modrá obloha.“

„Aj ja som veľmi dôležitá. Vidíte, koľko trávičky a stromov je na obrázku?“ spýtala sa zelená farbička.

„Ale bezo mňa by bol obrázok veľmi smutný. Slniečko je naozaj dôležité,“ vyhlásila žltá farbička.

„Bez mojej červenej strechy by do domčeka napršalo,“ ohradila sa červená farbička.

„A bez našich tmavomodrých zvončekov a fialových fialiek by nebol obrázok dokončený,“ ozvali sa spoločne tmavomodrá a fialová farbička.

Keď farbičky stíchli, počuli, ako v kúte peračníka vzlyká oranžová farbička: „Ja som teda absolútne zbytočná.“

„Ale vôbec nie. Veď bez teba by žiadna dúha nebola úplne úplná,“ zhodli sa farbičky a presunuli oranžovú farbičku z kúta peračníka medzi červenú a žltú, ktorá ležala vedľa zelenej a tá pri bledomodrej, tmavomodrej a fialovej. Na druhý deň, keď Linda otvorila peračník, bola veľmi prekvapená, akú krásnu dúhu vytvorili farbičky.

Zdroj: Chodiť do školy má svoje výhody…Brliťová Denisa              Prispela: N.Renčková

Jedného dňa od rána pršalo. Drobná  dážďovka spala vo svojom úkryte v práchnivom dreve a stalo sa jej to, čo ešte nikdy. Vytopilo jej byt a ona musela vyjsť von, aby sa neutopila. Vonku už nepršalo, bol neskorý večer, len mesiac nazeral spoza korún stromov. Vtom ostala dážďovka v nemom úžase. Jedna hviezdička spadla z oblohy a krúžila len niekoľko metrov od nej! Dážďovka bola z jej svetla celkom unesená. Tak rada by si ju obzrela zblízka!

„Hviezdička, nože prileť ku mne bližšie!“ zavolala na ňu. Svetlo hviezdičky na chvíľku zhaslo. Potom sa zasa rozsvietilo a znova zhaslo. Dážďovka zopakovala svoju prosbu: „Neublížim ti, krásna hviezdička, len sa mi ukáž!“ Svetlo sa zažalo a letelo rovno k nej! Dážďovka sa od vzrušenia celá chvela. Hviezdička sa priblížila

k dážďovke a opýtala sa: „To hovoríš so mnou?“ Mala hrubý nízky hlas, ktorý vôbec neznel nebesky.

Dážďovku to však neodradilo: „Nádherne svietiš…“ pochválila hviezdičku.

„No áno, my svetlušky svietime… Najmä naše manželky – tie svietia ešte jasnejšie, ale nemajú krídla, takže sú ukryté niekde v tráve. Hrávame sa s nimi na skrývačku.“ „Svetlušky? Tak teda ty neráčiš byť hviezda

z oblohy?“ spýtala sa dážďovka prekvapene a trochu aj zahanbene. Zarazená svetluška, lepšie povedané svetlušiak odpovedal: „Nie, som len obyčajná svetluška.“ „To nič, zato prekrásne svietiš!“ vzdychla dážďovka. „Príroda nás obdarovala svetlom. Môžeme si ho kedy koľvek vypnúť a zapnúť. Aha – takto!“ názorne predvádzala svetluška, ktorej lichotil dážďovkin záujem.

Od tej udalosti dážďovka každý večer čakala svetlušku a pozorovala lampášik, ktorý majú svetlušky na zadočku.

Spriatelili sa a každú noc sa mali o čom zhovárať. Dlhé, predlhé noci dážďovka ospevovala krásne svetluškino svetlo, až kým sa svetluške dážďovky neuľútilo. A tak, keď sa končilo leto, svetluška odlomila kúsok zo svojej svetelnej škvrny a darovala dážďovke. Tá bola šťastím bez seba: „Ďakujem ti, svetluška, to je od teba veľmi pekné, to som naozaj nečakala!“

V nasledujúci deň dážďovka nerobila nič iné, len si kúštik darovaného svetielka prikladala po celom tele, aby zistila, kde sa jej bude najlepšie vynímať. Na opasku? Na treťom článku zhora? Alebo na štvrtom zdola? Najradšej by svietila celá, nie iba na kúsočku… To je ono! Chcela by svietiť celá! Dážďovka neváhala a kúsok svetielka prehltla.

A tak, keď pôjdete lesom a uvidíte na práchnivejúcom dreve dážďovku, ktorá svetielkuje, neľakajte sa. To svetluška darovala kúsok svetielka dážďovke, ktorú dodnes všetci volajú dážďovkou svietivou.

A ako je to naozaj?

Svetluška svätojánska

alebo aj svätojánska muška má ploché telo a svetlo, ktoré slúži ako rozpoznávací signál.

Nachádza sa na jej brušku, pričom bezkrídla samička má svetelnú škvrnu podstatne väčšiu ako samček. Svetlušky sú aktívne v noci. Samčeky lietajú a slabo svietiac si hľadajú partnerky – samičky. Tie ležia v tráve a svietia výrazne. Svetlo môžu podľa vône zapnúť alebo vypnúť. Larvy žijú v zemi a živia sa slimákmi. Aj ony môžu slabo svietiť. Neskôr sa zakuklia a z kukly sa vyliahne dospelý jedinec. Smutné je, že niekoľko dní po párení obaja partneri umierajú.

Dážďovka svietivá

je menšia od klasickej dážďovky obyčajnej. Je to naša jediná dážďovka, ktorá je schopná svetielkovať.

Najčastejšie ju nájdeme v horách na práchnivom dreve. Nemajú oči, ale namiesto nich majú na koži zvláštne bunky, ktoré im pomáhajú v orientácii. Dážďovky zohrávajú veľkú úlohu pri prevzdušňovaní a zúrodňovaní pôdy a preto by sme ich mali chrániť.

Zdroj: Rozprávky z trávy – Silvia Havelková                            Prispela: N.Renčková

Je to už veľmi dávno, keď jeden malý nočný motýlik zatúžil vidieť slnko. Veru tak – bol to celkom obyčajný nočný motýľ – cez deň spal, a až keď svet zahalila čierna tma, prebudil sa a vyliezol von. Nebol ani nijako zvlášť pekný, ani zaujímavý, od hlavy až po päty celý čierny. Jediné, čo bolo na ňom zvláštne, bola tá nezvyčajná túžba vidieť slniečko.

V jeden večer, keď mesiac jasne žiaril, sedel motýlik na kvietku a vzdychal: „Keby som tak mohol vidieť, ako vyzerá svet, keď naň svieti slnko! Čo by som za to dal!“

Ako áno, ako nie, počula to vretenica – had, ktorý, keď treba, uhryzne zubami naplnenými jedom. Chvíľku počúvala, ako motýlik vzdychá, až sa jej ho uľútostilo.

„Neplač, motýlik. Keď tak veľmi túžiš uvidieť slnko, povedz, už si to niekedy skúsil?“

„Čo či som skúsil?“ opýtal sa začudovane motýlik. „No predsa ísť večer spať a ráno vstať. Nočným motýľom slnečná žiara prekáža, tak sa radšej skryjú. Lenže kým to neskúsiš, nebudeš vedieť, či oslepuje aj teba.“

Motýľ porozmýšľal nad tou radou a nešlo mu do hlavy, prečo to ešte nikdy nevyskúšal. Veď je to také jednoduché! Hneď sa uložil spať. Prehadzoval sa v postieľke, od vzrušenia dlho nevedel zaspať.

Keď otvoril oči, bol už biely deň, presnejšie, krásne letné popoludnie bez obláčikov na oblohe. Slnko svietilo, motýľovi chvíľu trvalo, kým si naň zvykol, ale napokon zistil, že mu neprekáža. Celý šťastný si poletoval ovzduším, rozhodnutý, že už nikdy nebude spať vo dne. Olizoval nektár kvetov, ktoré v noci nikdy tak krásne nevyzerali. Naozaj sa cítil skvele.

V jeden okamih však slnko niečo zatienilo. Prekvapený pozeral nahor – a beda! Bol to veľký vták

a úbohého motýlika už-už lapal do zobáka.

„Ó, nie!“ skríkol motýlik, pošmyklo sa mu na kvete a padol pod rastlinku. Vták chňapol zobákom naprázdno a odletel. Motýľ pocítil prvý raz v ten deň smútok. Celý vyľakaný ostal celé hodiny skrytý pod rastlinkou, kým nezačul známy hlas.

„Tak čo, motýlik, ako sa ti páči slniečko?“ spýtala sa vretenica. „Ja ho zbožňujem a rada sa na ňom vyhrievam.“ „Ach, vretenica, keby si vedela, slniečko je nádherné, aj svet je vo dne úžasný a farebný, ale skoro ma lapil a zjedol nejaký vták!“

„No, to je daň za to, že chceš žiť vo dne. I v noci máš nepriateľov, len sa vieš lepšie pred nimi schovať. Cez deň je to trochu zložitejšie, pretože je doďaleka vidieť…“

„Ach vretenica,“ vzdychol motýľ, „tebe je dobre, ty nemáš žiadnych nepriateľov!“

„To nie je pravda, motýlik! Mám ich neúrekom, ale viem sa brániť. V papuľke mám jedovaté zuby, a keď mi niekto ubližuje, uhryznem ho. Jed nie je vždy smrteľne nebezpečný, ale moji nepriatelia sa ho obávajú.“

„Aj ja by som chcel mať taký jed, ktorým by som postrašil a zahnal útočníka.“

„Ak chceš, môžem ti z môjho trošku dať,“ ponúkla sa vretenica. Motýľ neváhal, vzal si štipku z jedu

a strčil si ju do vrecka na hrudi. Poďakoval sa vretenici a unavený z ťažkého dňa zaspal.

Ráno si motýľ zasa vychutnával nový deň a nevedel sa nabažiť farieb na rozkvitnutej lúke. No netrvalo dlho a znova nad ním zakrúžil vták. Tentoraz sa však motýľ nezľakol, nebojácne sedel na kvete.

Operenec ho zobral do zobáka, no rozkašľal sa a motýľa vypľul. Horký jed mu nielen nechutil, ale mu aj opálil jazýček. Motýľovi prišlo chudáka vtáka ľúto. Znova si nešťastne sadol pod kvet a zavzdychal. Veď on nechcel nikomu ublížiť, len sa bránil. Onedlho sa objavila vretenica.

„Motýlik, ty si znova nešťastný!“ zasipela. „Ach, vretenica, keby si len vedela! Vtáka bolí z môjho jedu jazyk aj bruško. Už nechcem nikomu ubližovať!“ Múdra vretenica sa zamyslela. „Pozri, ja svojich nepriateľov aj bez slov vystríham, že im môžem spôsobiť bolesť. Varuje ich môj kľukatý pás na chrbte. Aj ty by si ich mal nejako upozorniť.“

„Ale ako?“ vzdychol motýľ. Vretenica hútala a hútala, až vyhútala. Odlíš si krídla od ostatných nočných motýľov tak, aby si to hneď všetci všimli. Najlepšie by bolo, keby si ich mal nejakej pestrej farby…“

A motýľ vretenicu do tretice poslúchol. Dal si na čierne krídla namaľovať jasnočervené škvrny. Teraz vyzeral nádherne, ale najmä nebezpečne. Vtáci si medzi sebou rýchlo povedali, že ten čierno-červený motýlik je horký a štipľavý a dali mu pokoj.

Motýľ neskôr zvolal svojich priateľov a vysvetlil im, že žiť cez deň je oveľa krajšie. Druhovia si zaobstarali trošku jedu, zmenili šat a navždy ostali žiť ako denné motýle. A aby nezabudli na vretenicu, ktorej ostali naveky vďačné za múdre rady, samy sa nazvali vretienkami.

Zdroj: Rozprávky z trávy…Silvia Havelková

A AKO JE TO NAOZAJ?

Vretienka obyčajná

Je 14 až 18 mm dlhý motýľ, zvyčajne sfarbený čierno-červeno.

Vretienka pomaly lieta z kvetu na kvet, ale zväčša len vysedáva na steblách tráv. Možno ich vidieť vždy viacero vedľa seba – žijú v kolóniách. Ich húsenice nájdeme na bôbovitých rastlinách. Majú zvláštnu obranu proti nepriateľom. Zo spodnej časti hrude vylučujú žltkastý sekrét, ktorý obsahuje jedy. Vtákom preto vretienky nechutia, a keby ich zožrali, spôsobilo by im to problémy. Ich krásne sfarbenie má všetky predátorov varovať. Ľuďom by ich jed uškodil len v prípade, že by vretienku zjedli.

Vretenica obyčajná

Ľudovo zmija – je najrozšírenejším hadom na svete a zároveň najjedovatejším hadom vyskytujúcim sa na Slovensku. Vretenica je malý had. Jej potravou sú najmä drobné hlodavce, jašterice, prípadne malé vtáky a vtáčie vajcia. Vretenica útočí málokedy a len v ohrození. Má tak málo jedu, že by dospelého zdravého človeka mohlo usmrtiť iba viacero vreteníc, a to aspoň piatimi uhryznutiami. Malé deti by však mohli zomrieť už po jedinom uhryznutí. Pozor si musia dávať alergici, chorí a ľudia vo vyššom veku.

Vretenica však zvyčajne vystrekne jed skôr než uhryzne. Z jedu vreteníc sa vyrábajú lieky.

Bola raz jedna lúka a na nej žili traja kamaráti – motýle. Jeden žltý, druhý červený a tretí modrý. Za lúkou tiekol malý potôčik a oddeľoval lúku od nádhernej záhrady, v ktorej rástli kvety do výmyslu sveta. Traja kamaráti motýliky práve tam trávili svoje dni. Zdalo sa im, že nektár zo záhradných kvetov je sladší, že ich krása lepšie pristane k motýlím zamatovým krídelkám… A tak každé ráno odlietali do záhrady a pre zotmením sa vracali na svoju lúku.

V jedno popoludnie, keď sa motýle veselo naháňali ponad záhradné kvety, sa však náhle zablesklo a zahrmelo. Obloha sa v okamihu zatiahla a slniečko sa kamsi stratilo. „Búrka sa začne každú chvíľku!“ strachoval sa modrý motýlik.

„Musíme sa niekam skryť,“ povedal žltý.

„Poďte so mnou!“ zavelil červený motýľ.

Prileteli ku krásnej červenej ruži. „Ruža, ruža, prosím schovaj nás, ide búrka, zmoknú nám krídelká!“ prosebne povedal červený motýlik. Ruža k nemu obrátila zrak, pyšne zdvihla hlávku a povedala: „Teba červeného by som aj skryla, pretože máš takú krásnu farbu ako ja. Ale tvojho žltého a modrého kamaráta neschovám!“ „Keď neschováš ich, neschovám sa ani ja,“ smutne odvetil červený motýľ a kamaráti leteli ďalej. A to sa už hromy-blesky ozývali zo všetkých strán. Motýle doleteli k žltému narcisu. Bol naozaj krásny. Svoj kvet držal vztýčený k obzoru. Žltý motýlik k nemu priletel celkom blízko a naliehavým hláskom riekol: „Narcis, narcis, prosím, schovaj nás, ide búrka, zmoknú nám krídelká!“

Narcis letmo pozrel na motýle a chladne odpovedal: „Teba žltého by som aj skryl, pretože máš rovnako krásnu farbu ako ja. Ale tvojho červeného a modrého kamaráta veru neschovám!“

„Keď neschováš ich, neschovám sa ani ja,“ smutne odvetil žltý motýľ a kamaráti leteli ďalej.

Lenže to už okolo motýlikov padali prvé obrovské kvapky. Motýle dostali strach. Veď keby čo i len jedna kvapka na niektorého z nich padla, bol skrz-naskrz mokrý a možno by mu i zlomila nožičku! Zastali pred modrým zvončekom. Modrý motýľ začal prosiť za všetkých: „Zvonček, zvonček, prosím, schovaj nás, ide búrka, zmoknú nám krídelká!“ „Cink-cink, cink-cink,“ zacinkal zvonček a krásnym zvonivým hlasom odpovedal: „Teba modrého by som aj skryl, pretože si krásny ako ja. Ale tvojho červeného a žltého kamaráta neschovám! Ich farby sa mi nepáčia!“

„Keď neschováš ich, neschovám sa ani ja,“ smutne odvetil modrý motýľ a kamaráti leteli ďalej.

Nič im nezostávalo, len sa vrátiť na svoju lúku, kde sa azda niektorý kvietok zľutuje a prichýli ich. No darmo – búrka sa začala. Vietor nedovoľoval motýľom rýchlo lietať, a tak sa zúfalo vyhýbali prvým kvapkám. Bezradne leteli nad potokom, keď na nich ktosi volá: „Motýliky, motýliky, kam letíte? Ide búrka, zmoknú vám krídelká! Poďte ku mne, tu sa všetci pomestíte!“ Motýle pozrú, kto to na nich volá. Lopúch! Lopúch, ktorý nekvitne! Motýliky k nemu okamžite zamierili a schovali sa pod jeho veľký list. Pomestili sa, veď bol taký obrovský, ako sa na správny lopúch patrí! A stihli to len tak-tak. Sotva si modráčik strčil pod nich nový prístrešok poslednú nožičku, začalo liať. Lopúch však ani jednej kvapke nedovolil, aby padla na motýliky.

Keď sa búrka skončila, veselo vyleteli spod veľkého listu. „Ďakujeme ti, lopúch, ďakujeme! A ako sa ti odvďačíme?“ pýtali sa.

Lopúch sa zamyslel. „My lopúchy prvý rok nekvitneme, tak k nám nepriletí žiaden krásny motýľ. Čo keby ste sa za mnou občas zastavili?“

„Samozrejme, že prídeme! Veľmi rady prídeme!“ volali radostne motýle. A naozaj – od toho dňa každé popoludnie prišli pozdraviť lopúch a vždy mu porozprávali príbehy, ktoré zažili. Do záhrady lietať prestali, lebo sa presvedčili, že žiaden kvet na ich lúke nie je pyšný ani závistlivý. Ba čo viac, nektár z lúčnych kvetov je predsa len sladší. A škaredý lopúch? Ten o rok krásne zakvitol.

Skôr nech zazvonil budík, vošla do izby mamička. „Haló, haló, už je ráno! Vstávajte, spachtoši!“ Mia si potiahla paplón až po uši a tlmene vykríkla: „Ale mami, veď si hovorila, že spachtoš je syseľ, lebo prespí až polovicu roka.“ „Hovorila, ale to neznamená, že teraz nemáš vyskočiť na rovné nohy, ty múdra sova z rozprávky!“ Na to sa ozval Filip: „Mia je rozprávková sova z rozprávkovej knižky? A ja som čo?“ „Ak  z tej postele okamžite nevylezieš, budeš lenivý maco,“ vykríkla Mia.

„Fíha!“ zalomila mamka rukami. „Tak už je tu spachtoš syseľ, múdra sova aj lenivý macko. Veď my tu máme kus lesa!“ „Hopsasa, rupsasa, my máme kus lesa!“ skákal Filip na posteli ako zajac.

V tej chvíli sa ozval budík. „Počujete?“ spýtala sa mamička. „Už aj budík hlási, že je čas ísť do školy!“

„Jupí!“ zajasal Filip. Už sa teším na Kiku a Kuba. Budeme sa blázniť s loptou a skákať na trampolíne a púšťať šarkana…“ „Ja! Ja sa teším najviac!“ skočila mu do reči Mia. „Na naozajstnú školu, aby si vedel.“ „A čo budem robiť ja?“ spýtala sa mamička. „Ty sa predsa budeš tešiť na nás, keď sa z tých školičiek vrátime!“ ozval sa les z postieľok.

Tamarka, bývala v Nezbedkove. Tamarka nerada upratuje. Keď jej dedko povie: „Tamarka, aká ty si nezbedná, hračky si si po sebe neupratala!“ Tamarka mu vždy rovnako odpovie: „To ja nie, ja nie som nezbedná! Ja mám len nezbedné ručičky. Nechce sa im upratovať. Ja by som aj chcela hračky upratať, ale ručičky ma bolia!“

„Tamarka, ak tie hračky necháš všetky rozhádzané, nebude sa im u teba páčiť. Odídu k niekomu, kto sa o ne lepšie postará. K niekomu, kto keď sa s nimi pohrá, tak ich potom aj pekne odloží tam, kam patria.“ Ale Tamarka deda nepočúvala. Veselo sa ďalej hrala s bábikami, potom chvíľu s gumenými zvieratkami, potom česala vlásky svojmu malému ružovému poníkovi, vytiahla čajový servis a navarila čaj pre plyšové hračky, ktoré mala na posteli, a potom sa ešte chvíľku hrala s plastelínou. To by nebolo zlé, keby tie hračky po sebe aj upratala, ale to nie. Keď sa prestala hrať s jednou, zobrala do ruky druhú a na tú prvú zabudla. Preto bola večer jej izba plná rozhádzaných hračiek.

Keď jej pred spaním všetci hovorili, aby si hračky upratala, len zavrtela hlavou a povedala: „Nie, nie, moje nezbedné ručičky ma bolia. Už sú unavené z toľkého hrania. Nebudem upratovať,“ a šuchla sa do postele.

Tamarkin dedko si pomyslel: „Možno by sme mali zavolať uja doktora, keď ju tak veľmi bolia tie ručičky. Áno, hneď ráno mu zavolám, nech sa príde na našu Tamarku pozrieť.“

Keď sa Tamarka ráno prebudila, umyla si zúbky, zjedla raňajky a vypila čajík, vrátila sa do izbičky a chcela sa zahrať s bábikou Betkou. Aké však bolo jej prekvapenie, keď ju nikde nevedela nájsť! Dokonca aj plyšový macko zmizol, aj jedna šáločka z čajového servisu, aj žltá plastelína bola zasa fuč.

Tamarke sa po tvári rozkotúľali slzy ako hrachy.

V tej chvíli zazvonil pri dverách ujo doktor. Tamarkin dedko ho pustil dnu a odviedol ho do vnučkinej izby.

„Tak, toto je naša malá pacientka. Nikdy sa jej nechce upratať, vraj ju veľmi bolia ručičky. Možno by ste sa jej na ne mali pozrieť, či je s nimi všetko v poriadku.“

Ujo doktor si posadil vzlykajúcu Tamarku na kolená. Prezrel jej ručičky, najprv pravú, potom ľavú, pohýbal

 s nimi – nič im nebolo, boli ružovučké, každá s malou okrúhlou dlaňou a piatimi drobnými prstíkmi. Všetko

bolo tak, ako má byť. No Tamarka neprestávala plakať. Ujo doktor sa jej spýtal: „Povedz mi, prečo plačeš? To ťa tie ručičky tak veľmi bolia?“ Tamarka pokrútila hlavou: „Nie, nebolia. Ale stratili sa mi moje obľúbené hračky. Včera som sa s nimi hrala a dnes tu už nie sú. Asi odišli preč.

POBRALI SA HRAČKY PREČ,

VEĎ S TAMARKOU NIE JE REČ.

NECHCE SA JEJ UPRATOVAŤ,

TAK SA RADŠEJ IŠLI SCHOVAŤ.

„Vieš, čo? Ja si myslím, že tvoje hračky neodišli. Iba ich v tom neporiadku nevieš nájsť. Poď, skúsime pohľadať spolu, dobre?“

Pán doktor mal pravdu. Všetky hračky boli tam, kde ich včera Tamarka nechala. To znamená, že bábika Betka bola pod posteľou, plyšový macko bol zapadnutý za kolobežkou, čajová šálka sa skrývala za veľkou nafukovacou loptou a kúsok žltej plastelíny ležal pod vankúšom. Nakoniec sa všetky veci našli.

„Vidíš, Tamarka, nič nezmizlo. No nabudúce nezabudni, že keď sa dohráš, všetky hračky treba pekne poodkladať na svoje miesto. A ráno ich tam určite hneď nájdeš.“

Od toho dňa prestali Tamarku bolieť ručičky. Dokonca aj upratovať sa im chcelo. A Tamarkine hračky boli šťastné, že sa s nimi nielen hrá, ale že sa o ne pekne stará a vždy ich večer odloží na svoje miesto.

Kedysi veľmi dávno sa v úli divých včiel narodila nezbedná včielka. Ešte nevyšla ani z úľa, už vystrájala a zanovito odmietala materskú kašičku, ktorou sa kŕmia malé včeličky. Hneď chcela lietať na lúku a skúšať chute peľu – najmä zo žltých kvetov, pretože tie sa jej zdali najkrajšie. Keď konečne nastal ten vytúžený okamih a dospelé včely vyleteli s mladými prvý raz von, nečakala ani chvíľu a odletela z dohľadu ostatných. Lietať z kvetu na kvet a nič nerobiť jej pripadalo zábavné, ale nosiť plné košíčky medu ako každá poriadna včela robotnica, sa jej veru nechcelo.

„Zbierať peľ a stavať plásty ja veru nebudem,“ opakovala si zanovito. Nemožno povedať, že by bola lenivá, iba trochu iná.

Prvé dva dni sa včelej nezbednici Andrejke vo veľkom svete zdali skvelé. Bolo teplé leto, večer si líhala do kvetu a celú noc pokojne spinkala na kope peľu. No nie každý letný deň je bez dažďa. A tak sa na tretie ráno zobudila do veľkého lejaku. Znamenalo to, že cez kvietok prenikla voda. Krídelká mala celkom zmáčané, až z toho, chúďa, prechladla. Chvíľku sedela celá ukýchaná a usoplená na mokrej kvetinke a cítila, že má horúčku. Kto sa o ňu postará? Keby ostala v úli, ostatné robotnice by ju obskakovali, dávali jej zábaly a nosili horúci nektár. No takto? Sama, samučičká v neznámom svete, kde nikoho nepozná… Prvý raz pocítila, že žiť v jednom spoločnom dome so sestrami a bratmi má isté výhody.

Ako tam tak sedí ako kôpka nešťastia, zrazu letí okolo mladý trúdik.

„A ty tu čo robíš?“ opýtal sa bez toho, aby najskôr pozdravil.

Andrejke najprv preletela hlavičkou myšlienka, že sa s ním nebude ani rozprávať, keď je taký nevychovaný. Ale čože si navyberá, keď je chorá, premočená a nemá sa kam schovať? Tešila sa, že ju vôbec niekto v tom čase zbadal.

„Som tu sama…Hapčí!“ A nemám kam ísť…Hapčí! A asi mám chrípku…Hapčí!“

„No to vidím!“ odsekol trúd, ale priletel na kvet a pomohol jej na zem. Stále pršalo, včielka nemohla letieť, tak len tichučko kráčala popri šomrúcom trúdovi. Celý čas opakoval, že on má iné veci na práci,

a nie strať sa o zablúdené a choré včely. Frflal, ale napriek tomu včielku doviedol k otvoru v zemi. Bol ukrytý pod stromom, takže doň nenapršalo.

„Čo to je?“ spýtala sa Andrea.

„To je môj dom,“ pyšne povedal trúd. Včielka začudovane hľadela na dieru. Ešte nikdy nevidela včelu, ktorá by bývala v takom čudnom dome. Bola však natoľko slabá, že bez váhania pustila chodbičkou dolu, rovno po zadočku ako na šmýkačke. A ostala prekvapená! Na konci ju uložil do mäkkej postele z lupienkov a pozakrýval listom z mäty priepornej až po krk. Na maličkých kachliach rýchlo uvaril šípkový čaj a nalial doň trochu medoviny. Keď jej ho podával, konečne sa na ňu umial. Aj Andrejka sa trošku usmiala, na dúšok vypila liečivý čajík, ľahla si a spala a spala…

Zobudila sa až na ďalší deň popoludní, zdravá ako rybička. Trúd nebol doma, nuž tak mu domček vyupratovala, upiekla koláč z materinej dúšky a medu, poliala ho šalviovou omáčkou a prestrela na stôl. Keď sa trúd vrátil, neskrýval radosť, že včielka vyzdravela. A Andrejkin koláč chutil znamenite!

A tak sa stalo, že si včielka Andrejka našla manžela a ostala s ním žiť v domčeku na zemi. Keď sa im narodili detičky, boli pozrieť starý úľ. Kráľovná ju prijala vrúcne, vedela, že sú aj také včely, ktoré potrebujú k životu voľnosť. Odvtedy sa každú nedeľu Andrejka s ratolesťami u nej zastavila. Rodina je predsa len rodina.

Na lúke pri lese stálo veľké mravenisko, býval v ňom aj mravec Adam. Zavčas rána každý deň prichádzal na lúku človek s dvoma kravičkami. Tráva tam rástla šťavnatá, nuž sa kravky na nej popásali od rána do večera a ich mlieko bolo chutné a zdravé. Človek kravy ráno uviazal na dlhú vôdzku, aby sa mohli pokojne pohybovať po celej lúke, a odišiel. Večer prichádzal po ne, no vždy ich najprv podojil a mlieko odovzdával na blízkom statku. Adam s kamarátmi človeka zakaždým pozorovali. Dojenie bola pre nich najzaujímavejšia chvíľa. Ozlomkrky bežali ku kravkám, dúfajúc, že nejaká tá kvapôčka odfrkne do trávy a oni sa z nej budú môcť napiť. Veď mlieko je také chutné!

V jedno horúce popoludnie mravce Adam a Radim oddychovali po práci, ležali v tieni listu a prežúvali kúsky trávy. „Vieš ty čo, Radim?“ hovorí Adam, „mali by sme mať vlastnú kravičku!“

„No veď hej,“ pritakal mravec Radim, ktorý zďaleka nebol taký bystrý ako jeho kamarát, „ale akože si my malí poradíme s takou ozrutou?“ „Ale nie! Myslel som kravky akurát pre nás… Nenapadá ti nijaký hmyz, ktorý by nám tiež poskytol nejakú dobrotu, keby by sme sa oň starali?“

„Tak to teda nie a prestaň vymýšľať hlúposti!“ okríkol ho Radim.

Dni sa míňali, až v jedno odpoludnie na čakanku, ktorá rástla blízko mraveniska, doletel roj vošiek. Usadili sa na nej poďho ju spásať! Pre mravce to bolo niečo nové, a tak sa Adam s Radimom vybrali na výzvedy. Vošky si ich ani trošku nevšímali. Z ničoho nič však jedno z tých malých  stvorení spadlo na zem a udrelo si zadoček. Adam vošku zdvihol a pohladil. Zdala sa mi taká zraniteľná a krehká, že si hu pritúlil a sám jej našiel na byľke čakanky miesto, kde žiadna voška nejedla.

Ďakujem ti,“ zapýrila sa voška, „dovoľ mi malú odmenu…“ a vtom jej z bruška vytiekla lepkavá tekutina.

„Prepánajána, vari neumieraš?“ skríkol vyľakane Adam. „Ale kdeže, len ráč ochutnať!“

Mravec tekutinu olízal a veru bola sladučká. Voška mu prezradila, že keby ju ešte chvíľu hladkal tykadielkom, bolo by tej medoviny viac… A to bol prvý krok k tomu, aby si mravce osvojili vošky ako svoje domáce zvieratká. Chýr o medovine a voškách, ktoré potrebujú ochranu, lebo sa nevedia rýchlo pohybovať a sú vďačné za každé pohladenie, sa rozšíril veľmi rýchlo.

Dnes je pre mravce samozrejmé starať sa o svoje „kravičky“, hľadať im potravu a ochraňovať ich. Veru, dnes už žiaden mravec nečaká, kedy bude človek dojiť kravu.

A prečo by to robil: mliečko vošiek je sladučké a mravce ho môžu mať čerstvé vždy, keď sa im zachce.

Prepáčte, ale tento článok je len pre registrovaných užívateľov.