„Kikirikí!“ zakikiríkal ráno na dvore kohútik. „Budeme mať kuriatka!“

Sliepočka sedela v hniezde na vajciach a hneď kohútikovi vyčítala: „To musíš celému svetu vytrubovať už teraz?“ No bolo neskoro. Pribehla mačka a vyzvedala: „Počula som, že čakáte kuriatka. Koľko ich budete mať?“

„Toľko, koľko vajec mám pod sebou,“ odvetila sliepočka a pyšne sa našuchorila.

„A budú to kohútiky alebo sliepočky?“  vyzvedala ďalej mačka.

„No predsa kohútiky!“ zvolal kohútik. „Ako môžeš niečo také povedať!“ napomenula ho sliepočka. „Budú to kuriatka. A až potom uvidíme, ktoré z nich budú sliepočky a ktoré kohútiky.“

Vtom pribehol psík a vraví: „Počul som, že vy dvaja čakáte kuriatka.“

„Počul si správne,“ odvetila sliepočka. „Ak vám môžem poradiť,“ mudroval psík, „hneď ich naučte, čo viete.“

„Naučím ich kikiríkať,“ vyhlásil kohútik hrdo. „Ale, kohútik, kuriatka predsa pípajú,“ poučila ho zhovievavo sliepočka. „A čo ak budeme mať iba sliepočky? Tie kotkodákajú, nikdy nekikiríkajú!“

„Tak ich naučíme hrabať. Lebo hrabať musia vedieť kohútiky aj sliepočky,“ povedal kohútik.

„A naučíme ich aj zobať. Trebárs zrnká a semienka. Alebo chrobáky a červíky,“ dodala sliepočka.

„Fuj!“ psíka až striaslo od odporu. „Radšej ich naučte štekať, vrčať, hrýzť a strážiť dom.“ „Neviem, neviem, psík,“ pochybovala mačka. „Ja by som ich naučila loviť myši a loziť po stromoch.“

„Vari kuriatka lovia myši a lozia po stromoch?“ vysmial mačku psík.

„A hádam kuriatka štekajú, vrčia, hryzú a strážia dom?“ nedala sa mačka.

Vtom sa priknísala hus a vraví sliepočke: „Počula som, že budete mať kuriatka.“

„Budeme,“ prisvedčila sliepočka. „Práve sa psík s mačičkou dohadujú, čo všetko máme naše kuriatka naučiť.“ „Ja by som ich naučila plávať v jazere a potápať sa,“ navrhla hus.

„Hlúpa hus, ešte to by chýbalo!“ okríkol ju kohútik. „Vari nevieš, že my sa nikdy nenaučíme plávať? Ešte by sa nám kuriatka utopili.“

Psík, mačka hus a kohútik sa ešte dlho dohadovali, čo všetko by sa mali kuriatka naučiť, keď sa narodia.

Takmer sa pritom pohádali. A vtom sa ozvalo ťuk, ťuk, ťuk. Zvieratká stíchli. Sliepočka sa nadvihla a z vajíčok sa začali liahnuť kuriatka. Prvé, druhé, tretie, štvrté, piate, šieste, siedme.

„Joj, sú milučké ako šteniatka!“ roznežnil sa psík.

„Joj, sú hebké ako mačiatka!“ rozplývala sa mačka.

„Joj, sú krásne žlté ako húsatká!“ čudovala sa dojatá hus.

Sliepočka vyviedla kuriatka na dvor.

„Kotkodák! Kotkodák! Narodili sa nám kuriatka!“ oznamovala radostnú novinu.

Kohútik okolo nej opatrne našľapoval. A po prvý raz sa stalo, že nezakikiríkal. Aby náhodou kuriatka nevyľakal. Ale kuriatka sa okamžite rozpŕchli po celom dvore. Pípali, hrabali a zobali, hrabali, zobali

 a pípali. Sliepočka s kohútikom ich to ani nemuseli učiť.

Zdroj: Kohútik má sliepočku rád…Michal Černík   Prispela: N.Renčková

Keď Linda dokončila svoj obrázok, odložila farbičky do peračníka a odbehla do kuchyne pomôcok mamičke s prípravou večere. Farbičky sa v peračníku chvíľu nudili, no potom sa začali rozprávať o obrázku, ktorý Linda práve nakreslila.

„Pozrite, aká som dôležitá!“ zvolala bledomodrá farbička. „Takmer polovicu obrázka tvorí modrá obloha.“

„Aj ja som veľmi dôležitá. Vidíte, koľko trávičky a stromov je na obrázku?“ spýtala sa zelená farbička.

„Ale bezo mňa by bol obrázok veľmi smutný. Slniečko je naozaj dôležité,“ vyhlásila žltá farbička.

„Bez mojej červenej strechy by do domčeka napršalo,“ ohradila sa červená farbička.

„A bez našich tmavomodrých zvončekov a fialových fialiek by nebol obrázok dokončený,“ ozvali sa spoločne tmavomodrá a fialová farbička.

Keď farbičky stíchli, počuli, ako v kúte peračníka vzlyká oranžová farbička: „Ja som teda absolútne zbytočná.“

„Ale vôbec nie. Veď bez teba by žiadna dúha nebola úplne úplná,“ zhodli sa farbičky a presunuli oranžovú farbičku z kúta peračníka medzi červenú a žltú, ktorá ležala vedľa zelenej a tá pri bledomodrej, tmavomodrej a fialovej. Na druhý deň, keď Linda otvorila peračník, bola veľmi prekvapená, akú krásnu dúhu vytvorili farbičky.

Zdroj: Chodiť do školy má svoje výhody…Brliťová Denisa              Prispela: N.Renčková

Jedného dňa od rána pršalo. Drobná  dážďovka spala vo svojom úkryte v práchnivom dreve a stalo sa jej to, čo ešte nikdy. Vytopilo jej byt a ona musela vyjsť von, aby sa neutopila. Vonku už nepršalo, bol neskorý večer, len mesiac nazeral spoza korún stromov. Vtom ostala dážďovka v nemom úžase. Jedna hviezdička spadla z oblohy a krúžila len niekoľko metrov od nej! Dážďovka bola z jej svetla celkom unesená. Tak rada by si ju obzrela zblízka!

„Hviezdička, nože prileť ku mne bližšie!“ zavolala na ňu. Svetlo hviezdičky na chvíľku zhaslo. Potom sa zasa rozsvietilo a znova zhaslo. Dážďovka zopakovala svoju prosbu: „Neublížim ti, krásna hviezdička, len sa mi ukáž!“ Svetlo sa zažalo a letelo rovno k nej! Dážďovka sa od vzrušenia celá chvela. Hviezdička sa priblížila

k dážďovke a opýtala sa: „To hovoríš so mnou?“ Mala hrubý nízky hlas, ktorý vôbec neznel nebesky.

Dážďovku to však neodradilo: „Nádherne svietiš…“ pochválila hviezdičku.

„No áno, my svetlušky svietime… Najmä naše manželky – tie svietia ešte jasnejšie, ale nemajú krídla, takže sú ukryté niekde v tráve. Hrávame sa s nimi na skrývačku.“ „Svetlušky? Tak teda ty neráčiš byť hviezda

z oblohy?“ spýtala sa dážďovka prekvapene a trochu aj zahanbene. Zarazená svetluška, lepšie povedané svetlušiak odpovedal: „Nie, som len obyčajná svetluška.“ „To nič, zato prekrásne svietiš!“ vzdychla dážďovka. „Príroda nás obdarovala svetlom. Môžeme si ho kedy koľvek vypnúť a zapnúť. Aha – takto!“ názorne predvádzala svetluška, ktorej lichotil dážďovkin záujem.

Od tej udalosti dážďovka každý večer čakala svetlušku a pozorovala lampášik, ktorý majú svetlušky na zadočku.

Spriatelili sa a každú noc sa mali o čom zhovárať. Dlhé, predlhé noci dážďovka ospevovala krásne svetluškino svetlo, až kým sa svetluške dážďovky neuľútilo. A tak, keď sa končilo leto, svetluška odlomila kúsok zo svojej svetelnej škvrny a darovala dážďovke. Tá bola šťastím bez seba: „Ďakujem ti, svetluška, to je od teba veľmi pekné, to som naozaj nečakala!“

V nasledujúci deň dážďovka nerobila nič iné, len si kúštik darovaného svetielka prikladala po celom tele, aby zistila, kde sa jej bude najlepšie vynímať. Na opasku? Na treťom článku zhora? Alebo na štvrtom zdola? Najradšej by svietila celá, nie iba na kúsočku… To je ono! Chcela by svietiť celá! Dážďovka neváhala a kúsok svetielka prehltla.

A tak, keď pôjdete lesom a uvidíte na práchnivejúcom dreve dážďovku, ktorá svetielkuje, neľakajte sa. To svetluška darovala kúsok svetielka dážďovke, ktorú dodnes všetci volajú dážďovkou svietivou.

 

A ako je to naozaj?

Svetluška svätojánska

alebo aj svätojánska muška má ploché telo a svetlo, ktoré slúži ako rozpoznávací signál.

Nachádza sa na jej brušku, pričom bezkrídla samička má svetelnú škvrnu podstatne väčšiu ako samček. Svetlušky sú aktívne v noci. Samčeky lietajú a slabo svietiac si hľadajú partnerky – samičky. Tie ležia v tráve a svietia výrazne. Svetlo môžu podľa vône zapnúť alebo vypnúť. Larvy žijú v zemi a živia sa slimákmi. Aj ony môžu slabo svietiť. Neskôr sa zakuklia a z kukly sa vyliahne dospelý jedinec. Smutné je, že niekoľko dní po párení obaja partneri umierajú.

 

Dážďovka svietivá

je menšia od klasickej dážďovky obyčajnej. Je to naša jediná dážďovka, ktorá je schopná svetielkovať.

Najčastejšie ju nájdeme v horách na práchnivom dreve. Nemajú oči, ale namiesto nich majú na koži zvláštne bunky, ktoré im pomáhajú v orientácii. Dážďovky zohrávajú veľkú úlohu pri prevzdušňovaní a zúrodňovaní pôdy a preto by sme ich mali chrániť.

Zdroj: Rozprávky z trávy – Silvia Havelková                            Prispela: N.Renčková

 

 

Je to už veľmi dávno, keď jeden malý nočný motýlik zatúžil vidieť slnko. Veru tak – bol to celkom obyčajný nočný motýľ – cez deň spal, a až keď svet zahalila čierna tma, prebudil sa a vyliezol von. Nebol ani nijako zvlášť pekný, ani zaujímavý, od hlavy až po päty celý čierny. Jediné, čo bolo na ňom zvláštne, bola tá nezvyčajná túžba vidieť slniečko.

V jeden večer, keď mesiac jasne žiaril, sedel motýlik na kvietku a vzdychal: „Keby som tak mohol vidieť, ako vyzerá svet, keď naň svieti slnko! Čo by som za to dal!“

Ako áno, ako nie, počula to vretenica – had, ktorý, keď treba, uhryzne zubami naplnenými jedom. Chvíľku počúvala, ako motýlik vzdychá, až sa jej ho uľútostilo.

„Neplač, motýlik. Keď tak veľmi túžiš uvidieť slnko, povedz, už si to niekedy skúsil?“

„Čo či som skúsil?“ opýtal sa začudovane motýlik. „No predsa ísť večer spať a ráno vstať. Nočným motýľom slnečná žiara prekáža, tak sa radšej skryjú. Lenže kým to neskúsiš, nebudeš vedieť, či oslepuje aj teba.“

Motýľ porozmýšľal nad tou radou a nešlo mu do hlavy, prečo to ešte nikdy nevyskúšal. Veď je to také jednoduché! Hneď sa uložil spať. Prehadzoval sa v postieľke, od vzrušenia dlho nevedel zaspať.

Keď otvoril oči, bol už biely deň, presnejšie, krásne letné popoludnie bez obláčikov na oblohe. Slnko svietilo, motýľovi chvíľu trvalo, kým si naň zvykol, ale napokon zistil, že mu neprekáža. Celý šťastný si poletoval ovzduším, rozhodnutý, že už nikdy nebude spať vo dne. Olizoval nektár kvetov, ktoré v noci nikdy tak krásne nevyzerali. Naozaj sa cítil skvele.

V jeden okamih však slnko niečo zatienilo. Prekvapený pozeral nahor – a beda! Bol to veľký vták

a úbohého motýlika už-už lapal do zobáka.

„Ó, nie!“ skríkol motýlik, pošmyklo sa mu na kvete a padol pod rastlinku. Vták chňapol zobákom naprázdno a odletel. Motýľ pocítil prvý raz v ten deň smútok. Celý vyľakaný ostal celé hodiny skrytý pod rastlinkou, kým nezačul známy hlas.

„Tak čo, motýlik, ako sa ti páči slniečko?“ spýtala sa vretenica. „Ja ho zbožňujem a rada sa na ňom vyhrievam.“ „Ach, vretenica, keby si vedela, slniečko je nádherné, aj svet je vo dne úžasný a farebný, ale skoro ma lapil a zjedol nejaký vták!“

„No, to je daň za to, že chceš žiť vo dne. I v noci máš nepriateľov, len sa vieš lepšie pred nimi schovať. Cez deň je to trochu zložitejšie, pretože je doďaleka vidieť…“

„Ach vretenica,“ vzdychol motýľ, „tebe je dobre, ty nemáš žiadnych nepriateľov!“

„To nie je pravda, motýlik! Mám ich neúrekom, ale viem sa brániť. V papuľke mám jedovaté zuby, a keď mi niekto ubližuje, uhryznem ho. Jed nie je vždy smrteľne nebezpečný, ale moji nepriatelia sa ho obávajú.“

„Aj ja by som chcel mať taký jed, ktorým by som postrašil a zahnal útočníka.“

„Ak chceš, môžem ti z môjho trošku dať,“ ponúkla sa vretenica. Motýľ neváhal, vzal si štipku z jedu

a strčil si ju do vrecka na hrudi. Poďakoval sa vretenici a unavený z ťažkého dňa zaspal.

Ráno si motýľ zasa vychutnával nový deň a nevedel sa nabažiť farieb na rozkvitnutej lúke. No netrvalo dlho a znova nad ním zakrúžil vták. Tentoraz sa však motýľ nezľakol, nebojácne sedel na kvete.

Operenec ho zobral do zobáka, no rozkašľal sa a motýľa vypľul. Horký jed mu nielen nechutil, ale mu aj opálil jazýček. Motýľovi prišlo chudáka vtáka ľúto. Znova si nešťastne sadol pod kvet a zavzdychal. Veď on nechcel nikomu ublížiť, len sa bránil. Onedlho sa objavila vretenica.

„Motýlik, ty si znova nešťastný!“ zasipela. „Ach, vretenica, keby si len vedela! Vtáka bolí z môjho jedu jazyk aj bruško. Už nechcem nikomu ubližovať!“ Múdra vretenica sa zamyslela. „Pozri, ja svojich nepriateľov aj bez slov vystríham, že im môžem spôsobiť bolesť. Varuje ich môj kľukatý pás na chrbte. Aj ty by si ich mal nejako upozorniť.“

„Ale ako?“ vzdychol motýľ. Vretenica hútala a hútala, až vyhútala. Odlíš si krídla od ostatných nočných motýľov tak, aby si to hneď všetci všimli. Najlepšie by bolo, keby si ich mal nejakej pestrej farby…“

A motýľ vretenicu do tretice poslúchol. Dal si na čierne krídla namaľovať jasnočervené škvrny. Teraz vyzeral nádherne, ale najmä nebezpečne. Vtáci si medzi sebou rýchlo povedali, že ten čierno-červený motýlik je horký a štipľavý a dali mu pokoj.

Motýľ neskôr zvolal svojich priateľov a vysvetlil im, že žiť cez deň je oveľa krajšie. Druhovia si zaobstarali trošku jedu, zmenili šat a navždy ostali žiť ako denné motýle. A aby nezabudli na vretenicu, ktorej ostali naveky vďačné za múdre rady, samy sa nazvali vretienkami.

Zdroj: Rozprávky z trávy…Silvia Havelková

 

 

A AKO JE TO NAOZAJ?

Vretienka obyčajná

Je 14 až 18 mm dlhý motýľ, zvyčajne sfarbený čierno-červeno.

Vretienka pomaly lieta z kvetu na kvet, ale zväčša len vysedáva na steblách tráv. Možno ich vidieť vždy viacero vedľa seba – žijú v kolóniách. Ich húsenice nájdeme na bôbovitých rastlinách. Majú zvláštnu obranu proti nepriateľom. Zo spodnej časti hrude vylučujú žltkastý sekrét, ktorý obsahuje jedy. Vtákom preto vretienky nechutia, a keby ich zožrali, spôsobilo by im to problémy. Ich krásne sfarbenie má všetky predátorov varovať. Ľuďom by ich jed uškodil len v prípade, že by vretienku zjedli.

 

 

Vretenica obyčajná

Ľudovo zmija – je najrozšírenejším hadom na svete a zároveň najjedovatejším hadom vyskytujúcim sa na Slovensku. Vretenica je malý had. Jej potravou sú najmä drobné hlodavce, jašterice, prípadne malé vtáky a vtáčie vajcia. Vretenica útočí málokedy a len v ohrození. Má tak málo jedu, že by dospelého zdravého človeka mohlo usmrtiť iba viacero vreteníc, a to aspoň piatimi uhryznutiami. Malé deti by však mohli zomrieť už po jedinom uhryznutí. Pozor si musia dávať alergici, chorí a ľudia vo vyššom veku.

Vretenica však zvyčajne vystrekne jed skôr než uhryzne. Z jedu vreteníc sa vyrábajú lieky.

 

 

 

 

Bola raz jedna lúka a na nej žili traja kamaráti – motýle. Jeden žltý, druhý červený a tretí modrý. Za lúkou tiekol malý potôčik a oddeľoval lúku od nádhernej záhrady, v ktorej rástli kvety do výmyslu sveta. Traja kamaráti motýliky práve tam trávili svoje dni. Zdalo sa im, že nektár zo záhradných kvetov je sladší, že ich krása lepšie pristane k motýlím zamatovým krídelkám… A tak každé ráno odlietali do záhrady a pre zotmením sa vracali na svoju lúku.

V jedno popoludnie, keď sa motýle veselo naháňali ponad záhradné kvety, sa však náhle zablesklo a zahrmelo. Obloha sa v okamihu zatiahla a slniečko sa kamsi stratilo. „Búrka sa začne každú chvíľku!“ strachoval sa modrý motýlik.

„Musíme sa niekam skryť,“ povedal žltý.

„Poďte so mnou!“ zavelil červený motýľ.

Prileteli ku krásnej červenej ruži. „Ruža, ruža, prosím schovaj nás, ide búrka, zmoknú nám krídelká!“ prosebne povedal červený motýlik. Ruža k nemu obrátila zrak, pyšne zdvihla hlávku a povedala: „Teba červeného by som aj skryla, pretože máš takú krásnu farbu ako ja. Ale tvojho žltého a modrého kamaráta neschovám!“ „Keď neschováš ich, neschovám sa ani ja,“ smutne odvetil červený motýľ a kamaráti leteli ďalej. A to sa už hromy-blesky ozývali zo všetkých strán. Motýle doleteli k žltému narcisu. Bol naozaj krásny. Svoj kvet držal vztýčený k obzoru. Žltý motýlik k nemu priletel celkom blízko a naliehavým hláskom riekol: „Narcis, narcis, prosím, schovaj nás, ide búrka, zmoknú nám krídelká!“

Narcis letmo pozrel na motýle a chladne odpovedal: „Teba žltého by som aj skryl, pretože máš rovnako krásnu farbu ako ja. Ale tvojho červeného a modrého kamaráta veru neschovám!“

„Keď neschováš ich, neschovám sa ani ja,“ smutne odvetil žltý motýľ a kamaráti leteli ďalej.

Lenže to už okolo motýlikov padali prvé obrovské kvapky. Motýle dostali strach. Veď keby čo i len jedna kvapka na niektorého z nich padla, bol skrz-naskrz mokrý a možno by mu i zlomila nožičku! Zastali pred modrým zvončekom. Modrý motýľ začal prosiť za všetkých: „Zvonček, zvonček, prosím, schovaj nás, ide búrka, zmoknú nám krídelká!“ „Cink-cink, cink-cink,“ zacinkal zvonček a krásnym zvonivým hlasom odpovedal: „Teba modrého by som aj skryl, pretože si krásny ako ja. Ale tvojho červeného a žltého kamaráta neschovám! Ich farby sa mi nepáčia!“

„Keď neschováš ich, neschovám sa ani ja,“ smutne odvetil modrý motýľ a kamaráti leteli ďalej.

Nič im nezostávalo, len sa vrátiť na svoju lúku, kde sa azda niektorý kvietok zľutuje a prichýli ich. No darmo – búrka sa začala. Vietor nedovoľoval motýľom rýchlo lietať, a tak sa zúfalo vyhýbali prvým kvapkám. Bezradne leteli nad potokom, keď na nich ktosi volá: „Motýliky, motýliky, kam letíte? Ide búrka, zmoknú vám krídelká! Poďte ku mne, tu sa všetci pomestíte!“ Motýle pozrú, kto to na nich volá. Lopúch! Lopúch, ktorý nekvitne! Motýliky k nemu okamžite zamierili a schovali sa pod jeho veľký list. Pomestili sa, veď bol taký obrovský, ako sa na správny lopúch patrí! A stihli to len tak-tak. Sotva si modráčik strčil pod nich nový prístrešok poslednú nožičku, začalo liať. Lopúch však ani jednej kvapke nedovolil, aby padla na motýliky.

Keď sa búrka skončila, veselo vyleteli spod veľkého listu. „Ďakujeme ti, lopúch, ďakujeme! A ako sa ti odvďačíme?“ pýtali sa.

Lopúch sa zamyslel. „My lopúchy prvý rok nekvitneme, tak k nám nepriletí žiaden krásny motýľ. Čo keby ste sa za mnou občas zastavili?“

„Samozrejme, že prídeme! Veľmi rady prídeme!“ volali radostne motýle. A naozaj – od toho dňa každé popoludnie prišli pozdraviť lopúch a vždy mu porozprávali príbehy, ktoré zažili. Do záhrady lietať prestali, lebo sa presvedčili, že žiaden kvet na ich lúke nie je pyšný ani závistlivý. Ba čo viac, nektár z lúčnych kvetov je predsa len sladší. A škaredý lopúch? Ten o rok krásne zakvitol.

ŠPORTUJEME

Prispela: N.Renčková

Skôr nech zazvonil budík, vošla do izby mamička. „Haló, haló, už je ráno! Vstávajte, spachtoši!“ Mia si potiahla paplón až po uši a tlmene vykríkla: „Ale mami, veď si hovorila, že spachtoš je syseľ, lebo prespí až polovicu roka.“ „Hovorila, ale to neznamená, že teraz nemáš vyskočiť na rovné nohy, ty múdra sova z rozprávky!“ Na to sa ozval Filip: „Mia je rozprávková sova z rozprávkovej knižky? A ja som čo?“ „Ak  z tej postele okamžite nevylezieš, budeš lenivý maco,“ vykríkla Mia.

„Fíha!“ zalomila mamka rukami. „Tak už je tu spachtoš syseľ, múdra sova aj lenivý macko. Veď my tu máme kus lesa!“ „Hopsasa, rupsasa, my máme kus lesa!“ skákal Filip na posteli ako zajac.

V tej chvíli sa ozval budík. „Počujete?“ spýtala sa mamička. „Už aj budík hlási, že je čas ísť do školy!“

„Jupí!“ zajasal Filip. Už sa teším na Kiku a Kuba. Budeme sa blázniť s loptou a skákať na trampolíne a púšťať šarkana…“ „Ja! Ja sa teším najviac!“ skočila mu do reči Mia. „Na naozajstnú školu, aby si vedel.“ „A čo budem robiť ja?“ spýtala sa mamička. „Ty sa predsa budeš tešiť na nás, keď sa z tých školičiek vrátime!“ ozval sa les z postieľok.