Ján Kondor

KEĎ SME OZDOBOVALI VIANOČNÝ STROMČEK, IŠLI SME DO KUCHYNE A UVARILI SME SI DOMÁCU KLOBÁSU. AKO ZVYČAJNE, ANI TERAZ MIRKO NECHCEL JESŤ. STÁL PRI STROMČEKU A OČARENE SI HO PREZERAL SVOJIMI NEVÄDZOVÝMI OČAMI. KEĎ SME HO UŽ VOLALI K STOLU NIEKOĽKO RÁZ, A ON NEŠIEL, PRIŠLI SME ZA NÍM. A TU ČO NEVIDÍME! POD STROMČEKOM LEŽIA DROBNÉ ČREPINKY Z ROZBITEJ GULE.

„EJ, EJ,“ VRAVÍM,“ NÁŠ MIRKO UŽ STIHOL ROZBIŤ GUĽU.“

„JA SOM JU NEROZBIL,“ VRAVÍ MIRKO, „JA SOM SA NA ŇU IBA DÍVAL A ONA SPADLA.“

VEDEL SOM, ŽE KLAME A MRZELO MA, ŽE SA NECHCE PRIZNAŤ.

„MÔŽEŠ MI VYSVETLIŤ, AKO MOHOL SPADNÚŤ IBA KÚSOK GULE, A NAVYŠE, KEĎ SA JEJ NIKTO NEDOTKOL?“

„AKO? JEDNODUCHO. JA SOM SA DÍVAL NA TÚ GUĽU A Z TEJ GULE SA ZAS NA MŇA DÍVAL AKÝSI CHLAPČEK. KEĎ SOM SA ZASMIAL, AJ ON SA ZASMIAL. KEĎ SOM VYPLAZIL JAZYK, AJ ON VYPLAZIL JAZYK. A KEĎ SOM NAFÚKOL LÍCA, AJ ON NAFÚKOL LÍCA A V TOM PRÁSK! GUĽA SA ROZLETELA A KÚSOK SPADOL NA ZEM.“

„A KDE JE TEN CHLAPČEK?“ SPYTUJEM SA.

„NEVIEM,“ ODVETIL MIRKO A TVÁRIL SA, ŽE POKLADÁ CELÚ VEC ZA SKONČENÚ.

„TAK SI TO ZOPAKUJEME,“ NEDAL SOM POKOJ. „CHLAPČEK V GULI NAFÚKOL LÍCA, PRITLAČIL NIMI NA STENY GULE, TÁ NEVYDRŽALA, PRASKLA A ON V TEJ SPODNEJ ČASTI SPADOL NA KOBEREC. KEĎŽE HO VŠAK NIET, MUSEL SA NIEKAM UKRYŤ.“

„ZA SKRIŇU, ŽE JU ODTIAHNEME. SKRIŇA VŠAK NIE A NIE POVOLIŤ.

„NEVLÁDZEME,“ POVEDAL SOM. „BUDEME SA MUSIEŤ NAJESŤ, ABY SME ZOSILNELI.“

A MIRKO BEZ ODVRÁVANIA ŠIEL DO KUCHYNE A BEZ SLOVA ZJEDOL SVOJ KÚSOK KLOBÁSY. KEĎ SME DOJEDLI, VRAVÍM MU:

„EŠTE ŠŤASTIE, ŽE SI GUĽU NEROZBIL TY. PRESTAV SI, ŽE BY SI  JU BOL STLAČIŤ PRSTAMI A ŽE BY SI SA PRITOM POREZAL.“

MIRKO SA ROZBEHOL K STROMČEKU.

„POREZAL SOM SA? POREZAL?“ UKÁZAL MI PRSTY. VÔBEC SOM SA NEPOREZAL, TAKTO SOM STLAČIL GUĽU A NESTALO SA MI NIČ.“

A SKÔR NEŽ SOM TOMU MOHOL ZABRÁNIŤ, STLAČIL PRSTAMI NAJBLIŽŠIU GUĽU: PRÁÁÁSK!

A Z NOVÝCH ČREPÍN VYSKOČIL MALIČKÝ GUĽATÝ CHLAPČEK A POĎHO ROVNO ZA SKRIŇU!

Prispela: N.Renčková